Na počiatku bolo klamstvo

     Je klamať vždy zlé? -pýtate sa za účelom nájdenia nejakej sofistikovanej odpovede. Ja sa však pýtam: Čo to vlastne to takzvané „klamstvo“ je? Čo to je ten pojem, s ktorým sa už od ranného veku stretávame a pred ktorým nás ešte častejšie vystríhajú? Kto ho vlastne pomenoval? Boh? Pomenoval Boh klamstvo klamstvom preto, že je svojou podstatou zlé, alebo len preto, že Boh nariadil, že je zlé? A čo je vlastne zlo? –otázky sa mi v hlave rinú geometrickým radom aj ja len rozmýšľam, či vlastne napokon neklamem samú seba, toľko je toho klamstva naokolo. Od skrčených päť eur v mojom vrecku, ktoré som mimochodom „ vôbec nezobrala z maminej peňaženky“, až po volebnú kampaň istého nemenovaného politika, na ktorého tvár mám z okna výborný výhľad. Klamstvo je jednoducho všade, či už sa jedná o našu osobnú históriu, históriu sveta, súčasnosť či budúcnosť. Vždy keď na svetlo sveta vypláva nejaké malé „tajomstvo“, zmení to mnohé a to nielen dianie vo svete.

       Začiatok klamstva ako takého sa datuje  pravdepodobne rovnako ako začiatok ľudstva samého. Preto výrok „na počiatku bolo klamstvo“ celkom výstižne popisuje situáciu našej spoločnosti. Veď už v kánone Starej Zmluvy v prvej knihe Mojžišovej sa dočítame o hneď dvoch veľkých klamstvách a to o klamstve Diabla, ktorý v podobe hada naviedol Evu a cez ňu aj Adama k hriechu a o Kainovi, ktorý zaprel pred samotným Bohom fakt, že zabil svojho brata Ábela.

   Obe tieto klamstvá mali vážne dôsledky. Adam a Eva boli nielenže vyhnaní z raja, ale každý z nich dostal do vienka ešte niekoľko samostatných trestov. Eva dostala bolestivý pôrod a k tomu aj niečo, čo sa dnešným emancipovaným ženám nie veľmi páči a to neobmedzenú vládu mužov nad ženami. Adam  musel na oplátku v pote tváre jesť chlieb a ako hovorí písmo, zem mu bola prekliata. Nakoniec sa, ako aj všetci po ňom, premenil na prach z ktorého vzišiel, čiže v dnešnom slova zmysle na skupinu voľne poletujúcich atómov uhlíka. Nesmieme však zabúdať ani na hada. Ten za to, že ponúkol svoje služby  diablovi prišiel nielen o svoje nohy ,ale musel k tomu aj hltať prach plaziac sa po zemi až kým mu Evine potomstvo nerozmliaždilo hlavu

        Veru že tak. Metapríbehy Starej Zmluvy hovoria jasne. Klamstvo rozhodne nie je nič dobrého. Otázkou však je: prečo si to myslíme? Čo by sme napríklad urobili, keby na našom klamstve záviseli životy a osudy iných ľudí. Čo potom? Nanešťastie v takejto situácii nie je ani čas rozmýšľať nad správnosťou svojich činov. Človek musí jednoducho konať. Musí tým však bezpodmienečne riskovať spásu svojej duše či dokonca postavenie v spoločnosti? Kto vlastne určuje čo je dobré a čo zlé a prečo by sme sa tým mali riadiť? V každom systéme morálky sa totiž postupuje rovnakým spôsobom, ako povedal škótsky filozof David Hume v jednej pasáži v diele Traktát o ľudskej prirodzenosti. „Najprv sa stanovuje existencia božskej bytosti a uvažuje sa o ľudských otázkach, no v tom zrazu s prekvapením zistíme, že namiesto spájania tvrdení, čo je a čo nie je, sa nestretávame so žiadnym tvrdením, ktoré nie je spojené so slovami mal by alebo nemal by.“  Čiže v podstate prechádzame z deskriptívnych tvrdení, čo je a nie je, na tvrdenia preskriptívne, čo by sa malo alebo nemalo robiť. To však nie je to isté. Táto malá nepresnosť nás vedie k zamýšľaniu sa nad otázkou, či svet faktov náhodou nie je oddelený od sveta našich hodnôt. To, že naša morálka považuje niečo za správne alebo nesprávne ešte vonkoncom neznamená, že to tak aj v skutočnosti je.

     V konečnom dôsledku sa vlastne v Biblii či akejkoľvek inej náboženskej či etickej knihe nehovorí jasne a zreteľne „nezaklameš“. Hovorí sa „neublížiš blížnemu svojmu“, ale nie „nezaklameš“. To znamená, že môžeme čisto teoreticky klamať koľko chceme. Vtedy však narazíme na menšiu prekážku a to na „neubližovanie“. Ak svojim klamstvom poškodíme niekoho, či už je to vedome alebo nevedome, náš čin sa automaticky zaradí na kôpku činov zlých. Zbytočne budeme hovoriť, že sme to tak nemysleli, keď skutok sa udial a mal aj svoje dôsledky. Preto z konzekvencialistického hľadiska sa dá povedať, že správnosť alebo nesprávnosť určitých skutkov závisí od záverov a konečných stavov vecí, to znamená od výsledku daných činov. To vedie len k jedinému záveru. Nedodržiavanie pravdivosti sa morálne povoľuje vtedy a len vtedy, keď lož nekontraindikuje zo zásadou neubližovania.

     Problém tohto tvrdenia však môže nastať , keď sa stretnú dve alebo aj viaceré osoby, ktorých morálne hodnoty sa líšia v dôsledku kultúrno-etnických či geografických faktorov. Vtedy je nesmierne ťažké posúdiť správnosť určitých činov, pretože je nutné vziať do úvahy zvyky a zásady oboch strán. Vive la différence! –ako by povedali Francúzi. Čo je pre jedného liek, môže byť pre druhého jedom. Keď bolo klamstvo vypustené do obehu v snahe pomôcť, no z perspektívy tej druhej osoby to tak nevyzerá, je neskutočne ťažké nájsť zlatú strednú cestu, pretože morálka je vec veľmi relatívna. A keďže nejestvuje nijaké univerzálne morálne pravidlo, alebo je takých veľmi málo, dôjsť k nejakému skutočne pravdivému záveru je takmer nemožné.

   Jediné možné riešenie nachádzam len v subjektívnom ponímaní celej veci. Morálne hodnoty a tým aj otázka klamstva sú súčasťou nášho pohľadu na realitu ako takú. Výchovou našich rodičov sme v sebe zakorenili idey, na základe ktorých naša spoločnosť funguje a ktoré sa postupnou evolúciou preformujú do stále dokonalejších celkov. Nepopieram však, že môže existovať nejaká univerzálna idea, ktorá obsahuje nejakú fundamentálnu myšlienku týkajúcu sa morálnej hodnoty pravdy a klamstva, no v konečnom dôsledku je to všetko často podmienené naším vlastným prežívaním. Pre jedného platí veta „účel svätí prostriedky“ a druhý túto myšlienku hlboko zapudzuje. Jeden vraví že pravda je večná a nemenná, druhý zas že každý si je strojcom svojej pravdy. Čo je teda skutočnosť?

       Je to všetko len o cnosti, ako by povedal Aristoteles.“Cnosť je stav charakteru zodpovedný za voľbu, ležiaci v strede, ktorý je určený vo vzťahu k rozumu. Je to stredná cesta medzi dvoma necnosťami, jednej z prebytku a druhej z nedostatku a tiež strednou cestou, pretože jednotlivé necnosti nedosiahnu alebo presiahnu to, čo je správne vo vášňach a činoch, kým cnosť si nachádza i vyberá to, čo je prostredné.“* Nemali by sme skĺzať k pokrytectvu a zdráhať sa klamať v časoch, keď nepravda má väčší zmysel ako pravda a keď lož spraví viac osohu než pravdovravnosť. Hoci klamstvo je mnohokrát z nášho pohľadu podstatou zlé, sú situácie, ktorým sa v živote nevyhneme a to situácie, v ktorých musíme klamať buď aby sme ochránili svojich milovaných pred blížiacim sa nebezpečenstvom, alebo aby sme niekoho jednoducho neurazili. Klamstvo je nástroj, ktorým sa dá dosiahnuť mnoho vecí. Vieme my či tí, ktorých tak obdivujeme a ktorých si ctíme, nevyužili niekedy jeho moc? Stále sa namáhame aby sme našli zmysel a v tom zmysle pravdu, no nie každá pravda má zmysel. Nemali by sme sa správať sebecky, či už hovoriac klamstvo alebo pravdu. Mali by sme byť čo najväčšmi altruistickí, pretože v altruizme je naša cnosť a naša sila. „Dobro človeka je aktívne uplatnenie schopností jeho duše v súlade s dokonalosťou a cnosťou.“* Jedine tak môžeme dosiahnuť eudaimóniu, čiže blaženosť.

*Aristoteles, (Ben Dupré, Filozofia, 50 myšlienok, ktoré by ste mali poznať)

David Hume- Traktát o ľudskej prirodzenosti

Biblia