ale manželka odchádza do kúpeľne. Beriem pero a na prvý papier, ktorý mi príde do cesty, píšem niekoľko riadkov – odkaz pre manželku. V rozrušení ho píšem obšírnejšie, chcem, aby pochopila význam toho, čo bude nasledovať. V prípade tragického priebehu  môjho protestu, lebo všetko sa môže stať, jej vysvetľujem, ako má postupovať, keď zistí, že večer ešte stále niekde trčím a auto nebude na našom parkovisku. (Rátam i s tým, že ak príde k najhoršiemu, manželku navštívi polícia.) Pretože veľmi dobre poznám svoju polovičku a hlavne jej reakciu pri podobnej mojej „činnosti“, transparent, ktorý som si pripravoval ešte 2. januára (v deväťdesiatom deviatom), som písal radšej v spálni. Presvedčený, že nikto z rodiny nebude ani len tušiť, čo sa chystám vykonať. V predchádzajúcich rokoch som nespokojnosť so situáciou prejavoval v diskusných príspevkoch na rôznych mítingoch, alebo článkami do firemného týždenníka Oceľ východu. Manželka bola z toho nešťastná, lebo moji nadriadení nemali snahu riešiť problémy, na ktoré som poukazoval, ale skôr sa snažili znemožniť ma v očiach ostatných. Preto aj vtedy, keď sa vrátila domov skôr ako zvyčajne,  opýtala sa ma:

– Zase sa chceš strápniť? Robíš mi iba hanbu.

Po tejto výčitke som ešte nedokončený transparent odložil. S myšlienkou, že zopár dni počkám, kým na to zabudne, a potom...

,,A potom“ je tu. Práve dnes. 19. januára 1999.

Obálku vkladám v spálni do zásuvky, v ktorej mávam náhradné kľúče od auta. Spolieham sa na to, že ak manželka (napríklad podľa nášho auta chýbajúceho na parkovisku) zbadá, že niečo nie je v poriadku, s najväčšou pravdepodobnosťou siahne po rezervných kľúčoch – a obálka s mojím odkazom, práve napísaným, jej určite udrie do očí.  (Pokračovanie v 3)