Keď moje srdce našlo tvoje, všetko už bolo dávno stratené. Príliš neskoro pre nás, príliš neskoro pre mňa. Príliš neskoro som si uvedomila, ako veľmi mi na tebe záleží. A keď konečne.....Narazila som na zatvorené dvere...ale ty vieš, ako milujem výzvy a nenávidím prehry!  A vieš, že to budem skúšať, až kým nevyhrám...Som príliš majetnícka, príliš žiarlivá, príliš márnivá...ale takú si ma chcel. Dlho sme sa hľadali a keď sme sa konečne našli, chvíľu ma to s tebou bavilo a potom som na teba kašľala.. lenže teraz viem, že to bola chyba, ktorú si neodpustím. Tá moja hra, ktorú som s tebou kedysi rozohrala sa mi vymkla z rúk a ja si zrazu pripadám už len ako bezvýznamný pešiak a nie ako kráľovná. Viem, že som zašla priďaleko a teraz si musím dávať pozor, aby si mi nedal šach-mat a aby som neskončila so zlomeným srdcom....

Najhoršie je to, že si si myslel, že ma máš..lenže ja som ako vietor...potrebujem slobodu a priestor...prečo si to nechápal?..neznamená to, že nemám city...veď aj ten vietor potrebuje silné stromy, o ktoré sa môže oprieť..inak by si ho nikto neuvedomil..akoby ani neexistoval. Presne tak, ako ja bez teba.

Odkedy si preč, akoby vo mne vyhasol plameň. Tak sa vráť a znovu ho zapáľ.
Sľubujem, že teraz sa rozhorím iba pre teba,.......ale nikdy sa nezmením.
Ani kvôli tebe.