Opäť zdravím. Opäť sa vraciam.

Šťastie, lásku, zdravie, úspechy, blabla vám do Nového Roka priať nebudem. Určite ste ich dostali viac, než dosť. Ja vám prajem chladnú hlavu v každej situácií, nikdy sa nevzdať. Vždy, keď to bude vyzerať akokoľvek biedne, majte oči otvorené, lebo práve vtedy okolo vás môže prebiehať čosi, čoho sa treba chytiť a využiť šancu na lepší začiatok.

Som opäť doma po krásnych, neodolateľných, najšťastnejších, v mojom srdci navždy zachovaných mesiacoch v nostalgickej, rovinatej, (už teraz) snehom pokrytej Suomi. Kamarát mi práve včera písal, že v túto chvíľu sa tam pohybujú teploty okolo -28 stupňov. Pokrok od kedy som odišla a tomu nie sú ani tri týždne, klesla teplota o viac, ako 16 stupňov pod nulu.

Milujem tú krajinu. Mala som možnosť zažiť na vlastnej koži až -23 stupňov, stretnúť sobov, vidieť polárnu žiaru, niekoľko desiatok jazier, zažiť fínsku vášeň (asi som mala šťastie), pár hodinové dni, bodavý mráz, navštíviť mestá, fínsku divočinu, Santa Clausa, nádhernú pláž a lesy Oulu, spoznať neskutočne múdrych, voľnomyšlienkárskych ľudí s rozhľadom, nájsť životných kamarátov, dotknúť sa zvykov, kultúr a nátur modro-bieleho Fínska.

Vrátila som sa domov a naozaj, aj keď sa akokoľvek snažím, neviem sa vrátiť späť, do bežného života. Prvé dni som chodila kade-tade po Slovensku, tiež ma zamestnalo vybaľovanie a preorganizácia mojej izby, ale potom... potom som ľahla do postele a pár dní z nej nevyliezla. Áno, vianočné sviatky, návšteva rodiny boli pre môj stav, v tejto situácií ako záchranné koleso.  Nechcem aby to vyznelo, že to tu „zrazu“ nemám rada, práve naopak, milujem svoju vlasť, ale chýba mi tá nekonečná sloboda, spoznávanie nových ľudí, ich charakter, jazyk. Nikto ma nekontroloval, neurčoval čas, mala som takú voľnosť, ktorá mi umožnila precestovať celé Fínsko a ďalšie 4 krajiny v jej okolí bez strachu, že ma samú o druhej ráno niekto prepadne, niekto mi niečo ukradne z vreciek kabáta voľne zaveseného v škole na vešiaku. Tí  ľudia tam boli takí iní, taký správni, nezávideli, nesúdili, toľko som sa od nich naučila... dúfam, že čoskoro príde moment vytriezvenia, pretože sa potrebujem odraziť. Čakajú ma náročné mesiace, počas ktorých musím dokončiť inžiniersky stupeň a popasovať sa o doktorandúru. Popri tom ešte snáď  pocestovať a možno využiť ďalšiu šancu, ako sa odtiaľto zas na istý čas vytratiť. A na to všetko potrebujem opäť nájsť samú seba, čo vlastne robím celý život. A možno som sa práve našla. V cestovaní. Neviem...

V tomto článku Vám chcem iba zdeliť, že o to, čo som Vám zaželala do Nového roku sa momentálne snažím aj ja, aj keď veľmi pomaly a obtiažne. Keď som prišla do Oulu, necítila som sa tak veľmi cudzincom, ako keď som sa vrátila z Oulu späť... domov.

Fíni sú typickí svojou nespoločenskosťou a chladnou povahou (zo skúsenosti je to tak pól na pól). Dokonca, v jednom významnom meste v strede južného Fínska majú parčík, kde sú iba jednomiestne lavičky, aby sa nevyskytla ani najmenšia šanca, aby si k vám niekto prisadol hh. Je to tak. Naozaj. Existuje množstvo vtipov o náture Fínov, pre ich antisociálnu povahu. Ja, Slovenka som vždy všade vytŕčala z davu. Mojich fínskych spolužiakov som vždy nahlas a zreteľne pozdravila  a odzdravila aj keď bez odozvy, všade sa smiala, komunikovala na úrovni vtípkov, správala sa spontánne, ironicky a občas sarkasticky, ako zvyknem. Pre ľudí ako profesori a vyššie postavených Fínov, alebo Fínov, ktorí sa často stretávajú so zahraničnými študentmi,  som bola vítaným spestrením, pre klasických Fínov... akoby som to slušne nazvala... šokom. Keď sa niekto rehoce z fínskeho  nápisu žuvačiek, pri pokladničnom páse, pri tom má sluchátka v ušiach a pospevuje si pomerne nahlas pesničku, tak obyčajný občan Fínska sa na vás pozerá ako na prírodný úkaz. Chcem tým povedať, že tu, doma, sa cítim JA, ako ten Fín/Fínka z Lidlu. Šokovaná, tichá, bez úsmevu a spontánnosti – chladná.

Chcela by som svoju jednomiestnu lavičku, aby sa ku mne žiadny človek zo spoločnosti, s ktorou som sa za posledné roky stýkala (česť výnimkám) ani nepriblížil, najlepšie ani sa s ňou nestretla, pretože mi nikdy nič do života nepriniesla a ani neprinesie.  Prišla som na to, že toto je život, o toto vo svete ide. Cestovať, spoznávať, učiť sa a... mať pri sebe niekoho, kto vás chápe, podporuje, miluje. Ďakujem mojim úžasným rodičom, rodine a hŕstke ľuďom za neoceniteľnú podporu, lásku a možnosť zažiť tzv. “hodenie medzi vlkov a prežiť“ (aj keď vďaka nim veľmi pohodlným, ale za to účinným spôsobom).

Čoskoro sa opäť ozvem.

Näähdän! ;-)