...len sa plazím útrobami vlastnej duše...
a ty sa zakrádaš popri mojich krokoch,
vždy kúsok ďalej odo mňa
a i tak dostatočne blízko...
Pamätáš tú prvomájovú nedeľu?
Vonku to voňalo po pelendrekoch
a obaja sme mali ústa zamazané od lásky.
Lepili sa mi na ruky všetky tie hlúpe otázky,
tak som si račej dala ruky do vreciek a ticho sa usmievala.
Keď prišiel ten správny čas zahrať sa na muža
nasadli sme na prvý vlak čo šiel okolo
a viezli sa na ňom do neba...
Skutočne to bolo tam?
Čo ak sme si to iba (vy)mysleli?
A čo ak cesta do neba viedla presne opačným smerom?
Hladila som ťa po tvári...tými lepkavými rukami
a túžila ťa aspoň chvíľu mať.
Niekto v tom otvoril okno a vpustil sem čerstvý vzduch.
Spamätala som sa a dala ruky späť.
Keby si bol z hliny...
teplom svojich rúk by som ti modelovala tvár
alebo nie...teplom svojich rúk by som ťa topila ako vosk...
alebo...by som teplom svojich rúk zohriala tvoje srdce?
Z toho vlaku nešlo vystúpiť.
Nechceli sme.
Nechcel si to ty...a potom už ani ja
...nikto z nás...
no stále nechápem prečo.
Čakala som, že možno odpovieš mi na všetko
na čo neodvážila som sa ťa spýtať
a ty si čakal, že poviem aspoň niečo z toho čo tak veľmi túžiš počuť.
Žeby niečo trápne romantické...?
Čo si vlastne čakal ty?
Nikdy si nepotreboval hľadať tie správne slová.
Stačilo sa ti nadýchnuť a ja som vedela...
Malý chlapec vo veľkých teniskách
a dievčatko s vrkočmi...
Vlasy sa nám splietali do seba
ako tie vety...nevypovedané.
Nečakali sme už nič zvláštne.
Naokolo ostalo len ticho.
Všetci cestujúci dávno vystúpili.
Tak ako?
Vystúpime už aj my?
Komentáre