Prečo vlastne ľudia pociťujú lenivosť? Nechce sa im vstať z postele a prejsť tých pár krokov na záchod, a tak radšej v sebe nezadržateľne zadržujú moč. Nechce sa im obliecť sa a vyjsť do zimy nakúpiť zopár nevyhnutných vecí pre domácnosť, a tak sú doma a prekutrávajú zaprášené útroby špajze. Nechce sa im stáť polhodinu pred zrkadlom, aby zo seba spravili človeka, iba kvôli nejakej trápnej schôdzke, a tak tú schôdzku napokon zrušia, aby si mohli znova ľahnúť pred telku a nič nerobiť. A takto chodí stále. Ja som napríklad lenivá teraz napísať poviedku, aj keď viem, že by som ju napísať mala... Kvôli časáku, ale aj kvôli vám. Už dlho som totiž nič zaujímavé neuvrejnila... Dnes ráno som si čítala knižku Poviedka 2006, kde už dlho posielam svoje zúfalé pokusy a napadlo ma, že už by som viac nemala písať. Ani nie tak preto, že to nikto nečíta, ako skôr preto, že už nemám nápady a po svete (ale i Slovensku) pobieha ďaleko viac lepších autorov, než som ja... A úprimne povedané, štve ma to. Voľakedy som sa strašne tešila, keď som dokončila akúsi poviedku, ktorá síce nestála za veľa, ale zopár komentárikov sa našlo... Dnes už píšem poviedky zo zotrvačnosti - kvôli časopisu - a často nedosahujú takú úroveň, akú by mali...
   Nuž, asi budem musieť na sebe popracovať a rýchlo sa vrhnúť na ďalšiu poviedku...