Čajky tu škriekajú neustále, vo dne v noci, spievajú svoje zúfalé piesne a dodávajú mestu atmosféru prímorskej oblasti. Čakám na deň, keď si začnem priať, aby ich niekto všetky zostrelil, to bude signál, že stačilo, že už by sa patrilo ísť domov. Mám obrátený biorytmus, zaspávam za svetla a vstávam za tmy, večery trávim v obývačke, lebo Flore v izbe skypuje so svojim mexickým priateľom každý jeden večer, od siedmej až dokedy ju nevyženiem z izby a neuložím sa na spánok, za škrekotu čajok v pozadí a s myšlienkou na budík pred piatou ráno v popredí. Potom ráno v práci chystám kontinentálne raňajky na bufetový stôl, aby všetko bolo prichystané, keď prídu prví hostia a aby mali čo zajedať k pariacej sa káve. Pri príprave si uchmatnem pár bobúľ hrozna a niekoľko kúskov ananásu, keď sa cítim výnimočne zlodejsky, tak aj pár sušených marhúľ, keď ma nikto nevidí a vylepší mi to náladu, aká som prefíkaná. Peter sa ma pýta, ako sa mám, naša každodenná rutina, ako u každého, je to tu raz slušnosť spýtať sa, tak sa zaraď do prúdu a tvárme sa, že nás to všetkých vzájomne zaujíma. Eric sa ma pýta, prečo zo všetkých miest v Európe a na zemeguli som si vybrala práve posratý Dublin (jeho vlastné slová) a ja sa len usmievam a vravím „Lebo,“ lebo ťažko sa vysvetľuje, že keď človek nasleduje svoje srdce, všetky racionálne dôvody idú bokom, jednoducho ho to ťahá istým smerom a nikto iný to nepochopí, iba on sám.

 Po pár preplakaných dňoch, keď som sa presťahovala do nového a vlastného bytu a Adam sa posledný krát stratil v dave dolu ulicou a nechal ma samotnú napospas veľkomestu a cudzím ľuďom, som si zvykla. Na byt, spolubývajúce, prácu, zmenu, na všetko. Že teraz už stojím sama za seba. Po pár neistých dňoch, keď som sa nehanbila prvýkrát plakať do telefónu rodine a ani by to inak nešlo, lebo slzy išli samovoľne a nezastaviteľne prúdom, som mame napísala, že možno by som tu rada ostala na dlhšie než leto, možno by som tu chcela byť rok. Mama moje smelé plány rázne zamietla, vraj dokončíš školu aj keby čo bolo, nebudeš žiť na almužne. Vysvetliť však, že nie všetko je o peniazoch, je nemožné. Nevidí, že okúsenie samostatnosti a slobody vlastnej voľby je príliš pokúšajúce na návrat domov. Obľúbila som si ľudí okolo mňa a neviem si predstaviť, že by som ich mala o dva mesiace opustiť a už nikdy neuvidieť. Smola, že som si vybrala odbor, ktorý otvárajú raz za päť rokov.

Chodím behať dolu k rieke. Bežím po nábreží, okolo stánkov s kávou a veľkých hákov pre laná z lodí. Keď som takto bežala prvýkrát, posledný most mi bol málo a tak som ho prekročila a bežala popri ceste, okolo ženúcich sa áut, nevediac, kam ma to zavedie. Ocitla som sa v prístave, ocitla som sa v inom svete. Slaný vzduch a prísľub mora ma očarili. Objavila som kúsok neba uprostred veľkomesta. Sem chodím konverzovať so svojou dušou. Tu si kladiem otázky, na ktoré zvyčajne nemám odvahu odpovedať. Industriálna oblasť, trúbiace nákladné lode, malé rybárske loďky a dievča sediace na kameni pri vode. A pár štamgastov pri pive na drevených lavičkách pred provizórnou krčmou (pub by bol aj na írske pomery príliš honosné pomenovanie).

Je toľko vecí, ktoré keď vidím priamo na mieste, počas potuliek bočnými uličkami, si ukladám do pamäte a predstavujem si, ako ich doma opíšem. Ale keď ich chcem položiť na papier a slovami obkresliť ako náčrt kresby, nikdy to nie je ono. Tak rada by som napísala všetky tie impresionistické zábery, ako pes priviazaný pred tipovacím stánkom, oddane čakajúci na pána, kým natipuje, ktorý rugby tím vyhrá. Alebo neónový nápis „OPEN“ na dverách poľského obchodu a pocit, že kúsok domova je len za rohom. Žltá ľalia v kvetináči na balkóne bytu na druhom poschodí, ktorú som vždy obdivovala, keď pri nej náš double decker zastavil a ani som netušila, že sa raz presťahujem o ulicu ďalej. Sobotňajší trh v Temple Bar a plno domácich koláčov a biojogurty. Starý párik na lavičke fotiaci holuby. Všetky tieto okamihy strácajú magickosť po ich vyslovení, ich čaro ostáva len v mojej pamäti ako memento, že raz to tu bolo a hneď sa to aj vyparilo, ako náznak toho, že všetko sa raz pominie. Chcela som to aspoň zachytiť na video, ale rozbila sa mi kamera. Najväčší trest pre mňa, ostať bez zachytených spomienok, nemať aspoň na pár kúskoch lesklého papiera tváre, ktoré boli v istom období môjho života dôležité. Všetko sa rozpadá a padá, foťák, upratovačke padlo pár tanierov na zem, padá internet a padajú pohľady, rozpadávajú sa ilúzie a vzťahy, staré budovy a účesy. Čochvíľa začne padať lístie a viem, že vtedy príde to najhoršie. Jeseň je moje najobľúbenejšie ročné obdobie a tuším, že keď sa listy dublinských stromov sfarbia do zlatočervena, vtedy príde kríza a bude ťažké odísť, také ťažké zanechať za sebou posledné hrejivé lúče slnka odrážajúce sa od hladiny rieky, zanechať za sebou dôchodcov vyhrievajúcich sa na terasách pri pinte piva. Odísť zo svojho sna, otvoriť oči a zrútiť sa v lietadle a z plných pľúc nariekať a triasť sa pri tom ako vtedy, keď som myslela, že nenájdem prácu a budem musieť odísť domov. Už teraz si tú chvíľu občas predstavujem. Ako prídem bez duše domov a budem viniť rodičov, že ma nedokázali podporiť v mojich túžbach, že mi pristrihli krídla a zavreli späť do klietky. Som privalená medzi tým, čo chcem a tým, čo potrebujem, už teraz cítim tú ťarchu rozhodovania a bojím sa jej. Zatiaľ ju však zatláčam do úzadia, čaká na mňa v tme upršaných dní.

„Zara, prosím, len sa nezamiluj, lebo potom sa nevrátiš späť domov,“ píše mi Sabina a ja jej odpisujem, že už som sa zamilovala do Dublinu a dám za to tisíc smajlíkov, aby náhodou nebolo jasné, že to myslím vážne. „To tá balkánska krv,“ vravím sestre so smiechom, keď mi vraví „No zbohom, ty si sa zamilovala.“ Nemôžem za to, naozaj nie, jednoducho nedokážem svoje pocity udržať na uzde, asi som si už dlho netrieskala hlavu o stenu z neopätovanej lásky, asi som sa už príliš dlho mala dobre. Nemôžem za to, že keď sa zjaví nečakane vo dverách, vysoký a čiernovlasý, v čiernej uniforme, tak sa mi objaví samovoľne úsmev na tvári. V horoskope na august mám napísané, že od 22. pôjde milostný život len a len k lepšiemu a že lásku stretnem na pracovisku a tak chcem tomu veriť, veľmi. Už toľko krát som mala všelikde stretnúť toho pravého a nikdy sa tam neukázal, možno si pomýlil čas alebo miesto, ale tentokrát tomu chcem uveriť zo všetkých síl, že budeme v rovnakom časovom pásme a v rovnakých súradniciach. Veď aj horoskop na júl sa mi splnil do bodky (prvý raz v živote). Je z Rumunska, mimochodom a má v sebe niečo étericky krásne, exotika zmiešaná s dobrotou. V živote som takého dobrého a milého muža nestretla. To, že ho chce aj naša recepčná, ešte len zvýšilo moju odhodlanosť. Viem, že to nemá zmysel, ale aj tak to chcem. Som stále decko, aj keď mi hádajú 25 a potom vyvaľujú oči, keď im poviem svoj skutočný vek.

Momentálne mi je dobre, tak dobre. Všetko je (zatiaľ) ešte predo mnou...