Paničke za pultom som podala lekársky predpis. Mám počkať pár minút. Prihovorila sa mi, že ale je vonku zima, však? Pomaly som zareagovala, lebo teplota a malátnosť ma akosi vyviedli z mieri. Ale vraj vidí že ja som dobre naobliekaná. Čoby aj nie, sme predsa v Írsku. O pár minút som mala lieky. Panička mi zaželala pekný víkend a ja som mala pocit, že sú vianoce. Ale nie, tu sa k Vám správajú slušne vždy, ak ste zákazník. A to sa očakáva i odo mňa v práci. Ako aj minule, charizmatický Ír mi cez pult zahlási: Are you OK? A ja že hej. A on že prečo sa teda neusmievam. Neusmievala som sa, lebo som mala všetkého už plné zuby. Na niektoré nálady sa stačí vyspať a opäť príde deň, kedy sa človek dokáže usmievať.

Kráčala som domov, povedala som si že vyležím ďalšiu zo svojich imaginárnych chorôb. Ako zistíte či otrava jedlom, chrípka, infekcia kože, hrdla, výrus bradavice a iné nie sú práve znamením že z krajiny treba odísť? Alebo si osud nesieme so sebou? A nevyrovnané účty si nás nachádzajú ako bumerang? Slnko presvitalo cez roztrhanú sieť oblakov a teplomer na internete hlásil 6 stupňov nad nulou.

A čo tá čierna postava? Ktorá s nami sedí v autobuse, dýcha nám na krk v práci, sedí nám pri nohách na posteli? A čo hranolky? S kečupom alebo bez? Here or take away? 2012? Voda? Bomby od IRA? Noviny? .... oci.... lána... vlak.... YELD .... modré oči?

Slová si vraj hľadajú svoje miesto vo svete, vraví ľudová múdrosť v Lotyšsku. Tak aj naše vedomie, i náš prístup k budúcnosti dokáže ovplyvniť stav vecí.

Zapila som lieky. Zatvorila som oči. Bola som v dome sama. Z ulice bolo počuť auto, dieťa, psa, vtáky. Zvuky, ktoré síce majú rovnaké meno, no znejú inak na každej ulici.