Naozaj ma ten chlap už začína rozčuľovať. Tri roky. Tri roky si píšeme, nehovoriac o tom, že sme sa zoznámili naozaj osudovo (cez mobil, keď mi spolužiak dal číslo na jedného kamaráta, zhodou okolností menovec z tej istej dediny, tak taký sympatický omyl), vieme o sebe toľko vecí dobrých aj zlých, býva odo mňa asi tak trinásť kilometrov, a on nie je schopný so mnou ísť ani len na kávu! Viem, teraz si isto poviete: "Halóó, tak keď sa tri roky nemal k tomu ísť s tebou na kávu, asi nemá o teba záujem!! Sa preber!" A ja to viem, toto všetko chápem. My sme si potom, ako sme sa raz v meste konečne stretli, obaja naozaj opití, sediac na fontáne asi dve hodiny, drístajúc o všetkom možnom, dali najavo, že toto bude kamarátsky vzťah. Teda, on to dal najavo mne. Ale potom mi vysvetlite, keď ten chlap vie, že ja od neho nečakám už nič iné, len tú kamarátsku kávu, prečo on nemá žiaden záujem ísť vonku? Darmo mi bude o hlavu plieskať, že on je hanblivý, že si nebudeme mať čo povedať a bla bla bla. Som ozaj padnutá na hlavu, keď stále čakám? Znamená to, že sa doprosujem? Lebo ja už naozaj neviem, čo si myslieť. Tri roky si píšeme na internete, kilometrové správy tak raz za dva týždne, občas si napíšeme smsku, a on si aj tak nenájde kúsok času na to, ísť so mnou vonku? Však trinásť kilometrov je kúsok, dedinka od nášho mestečka pár minút vzdialená. No ja ho mám naozaj rada, je milý a veľmi dobrý chlap a naozaj by som ho rada spoznala viac a stále si nahováram, že keď mi neprestal písať, tak ma musí mať rád aj on. Prečo len to musí byť takýto vzťah cez internet, to nepochopím. V štvrtok sme si boli po robote sadnúť na nejaký ten destilát s džúsom, spolu s mojou najbližšou kamarátkou zo strednej školy (čo čert nechcel, jeho sesternicou). A na pretras prišlo množstvo vecí, od chlapov, cez chlapov, až po chlapov, nuž som sa jej posťažovala, že ma ten jej bratranec už vážne štve. Kamarátka mi povedala, že nech sa mu skúsim posledný krát v piatok ozvať, či sa chystá do mesta aj on, alebo nie, a že by sme sa konečne mohli stretnúť niekde. V piatok večer, keď sme sedeli v tom boxe a ja som už bola mierne podgurážená alkoholom, na nejakého toho Internetového som ani len nepomyslela. Až kým si k nám do vedľajšieho boxu nesadla jeho bývalá spolužiačka, s ktorou niečo kedysi cez strednú riešil (i keď sa mi nepriznal nikdy, že to bola konkrétne ona, ale ja to viem, som žena a dala som si pár vecí dokopy). Naozaj mi je to dievča nesympatické i keď na vedomie som ju brala až odvtedy, keď si raz v meste prišla ku mne zapáliť cigaretu. Postávala som sama pri stole vonku na chodbe, a dám ruku do ohňa za to, že ona len na to čakala, lebo šla na istotu. Hneď sa mi prihovorila a začala mi rozprávať o jej živote (koho to trápi, do riti?), aká je ona šťastná v Írsku, že jej sa nechcelo ísť na vysokú školu a že ďakuje Bohu za to, že tam nešla, lebo v Írsku stretla lásku svojho života. V poriadku, ja som tiež ukecaný človek a som otvorená a úprimná. Ale ľudia, človeku, ktorého nepoznám predsa nebudem vešať na nos takéto veci, však čo koho do toho! Škoda, že viem, prečo to všetko hovorila ona mne. Lebo veľmi dobre vedela, že ja si s Internetovým píšem, keďže nevhodne komentovala moje príspevky na jeho nástenku. Protivná ženská, nechápem, čo na nej ten chlap videl. No ale späť k piatku. Keď si Protivná sadla vedľa do boxu, mne automaticky stúpol tlak na tristo a kamarátka už vedela, ktorá bije, lebo veľmi dobre vedela, o čo sa jedná. Zobrala som telefón do ruky, a hneď som Internetovému písala, či sa náhodou nezabáva niekde v meste. Do minúty mi prišla obratom odpoveď, že o alkohole a meste si môže on akurát tak zasnívať. Ja som však bola nanešťastie dosť opitá a tak som vytočila jeho číslo, že mu zavolám a aspoň s ním trošku pokecám. No on mi to nezdvihol! Ľudia, ak existuje jedna vec, čo ma vie vždy vytočiť do nepríčetnosti, tak je to to, keď niekto zámerne nedvíha telefón! Napísala som mu sms s textom, že som urazená a plačem. Jasné, že do troch minút som už nevedela, že mi dal zase košom a bavila som sa o dušu. Ale keď mi v NEDEĽU večer prišla smska od Internetového, že sa len hnevať viem, razom som si uvedomila, aký bol neslušný, že sa ozval až o dva dni! Vymenili sme si pár smsiek, takých kamarátskych, ale musela som to spraviť. Posledný krát som mu napísala, že to nechávam na ňom. Všetko. Nech on vymyslí, kedy a či vôbec, sa niekde my dvaja stretneme. A viete čo? Neodpísal. Už presne dvadsať sedem hodín čakám na odpoveď. No čo už, asi som sa zmierila s tým, že z tohto chlapa nebude ani len kamarát. Alebo mám ešte niečo očakávať? Veď ako Viktor Hugo raz povedal: "Život je čakanie na to, kedy sa naše sny premenia na skutočnosť"...