Z Washingtonu do Charlestonu, West Virginia

A tak sme opäť na cestách. Konečne sme za sebou zanechali pracovné povinnosti a ako takmer vždy, zas sme ani nestihli poriadne naplánovať, kade vlastne pôjdeme. Našťastie sme si určili aspoň základný smer a celom rýchlo sa  ráno zbalili. Dokonca už o 10 hod. sme boli na ceste z mesta von. Tento krát sme vyrazili z Washingtonu DC na juhozápad s ideálnou predstavou, že dorazíme až niekam do Texasu, resp. aspoň na jeho okraj.

Je to však hrubý zámer a viac menej iba smer, pretože máme iba cca 10-11 dní na celý trip. Základom nášho plánu je pritom neplánovať príliš veľa a flexibilne sa prispôsobovať aktuálnej situácii, zostať dlhšie, kde sa nám zapáči, odbočiť kde sa nám zachce.

Z DC sme sa vydali po menovkyni slávnej Route 66 (ktorá však nesie iba zhodné meno) krížom cez Virgíniu na západ, ale čoskoro sme z diaľnice zišli na cestu č. 15 a cez ňu zas neskôr na rýchlostnú komunikáciu č. 29 – smer juh. Cestu mimo diaľnice nám spríjemňovala začínajúca výzdoba na HALLOWEEN.

Trochu sme sa tým vyhli nádhernej oblasti údolia SHENANDOAH, ktoré je famózne známe svoju cca 105 míľovou trasou SKYLINE DRIVE tiahnucou sa vrcholkom pohoria s množstvom panoramatických vyhliadok. Ak vydá čas, budeme sa tadiaľto vracať o pár dní a to už bude ten pravý čas, kedy stromy chytia nádherné červeno žlté odtiene. Zatiaľ sú prevažne zelenkavo žlté a ešte nemajú tie správne nádherné farby.

V prvej fáze sme sa nechceli priveľmi zastavovať, skôr sa radšej rýchlo vzdialiť od metropole a preniknúť hlbšie do krajiny.

S narastajúcimi míľami klesá aj cena benzínu a pevne veríme, že tento trend vydrží aj po zbytok cesty a nie naopak, ako je to takmer vždy pri našom „štestíčku“. Obehli sme aj odbočku vedúcu k miestnej distilérke a nezastavili sme sa ani na ochutnávku whisky. Predsa ešte v nás pretrváva dobrá výchova, že netreba slopať hneď zrána, hoci už bolo po desiatej a ešte aj za čias „socíku“ by nám boli bývali naliali. Pri mestečku CULPEPER nám však už škvŕkalo v žalúdkoch a celkom sme prehodnocovali aj toto rozhodnutie o drinku pred obedom.

Hlad je hlad a veľmi ľahko zvíťazil. Keďže už sme mali hriešne myšlienky, rozhodli sme sa pokračovať a dať si obrovský stejk. Avšak zabudli sme na miestne zvyky, kedy dobré „stejkárne“ otvárajú až o 16.00 – čo  by sme rozhodne nevydržali. Najbližšie, okrem čínskych „výkrmní“, bola reštaurácia siete „Golden Coral“ – ktorú síce tiež môžme zaradiť k obdobnému druhu, ale zato pomerne slušnému a chutnému.

Orientuje sa na tradičnú „country“ kuchyňu a okrem fľaksní opečeného mäsa môžete mať varenú zeleninu, ale nájdu sa aj šaláty a dokonca vyprážané krevety.  Za pár drobných tu môžte jesť bufetovým štýlom a to doslova a do písmena až do prasknutia. Veľkou výhodou je to, že ak niečo nechutí, nie je problém prejsť na novú a odlišnú porciu. Najväčším rizikom a problémom je včas sa ovládnuť a nezmeniť sa postupne na typizovanú americkú „jednohubku“.

A že to problém je.....ani netreba dodávať. Pomôcť môžu iba ak myšlienky na hladujúcich Afričanov.

S bruchami naplnenými do prasknutia sme už vôbec nemali myšlienky niekam sa ponáhľať a rozhodli sme sa predsa len dať šancu miestnym a ich pokusu presvedčiť nás o pitnosti miestnych vín. Zabúdam pritom dodať, že vonku zúri návrat leta a po prepočte to dáva cca 25-26 st. C. Našim ideálom je siesta na slnečnej terase s hojdacími kreslami a šálkou horúcej silnej kávy. Ale keďže dobrá káva patrí v týchto končinách do žánru sci-fi, ostávame nakoniec pri víne.

Najbližšou vinotékou, ktorú sme pri udržaní zvoleného smeru našli, bola ochutnávka v „King Family Vineyards“ pri mestečku CROZET. Musím však uznať, že pri prudkom rozmachu vinohradníctva vo Virgínii je vidno vidieť veľké peniaze a stále rastúci záujem domorodcov, ktorí sa nezdráhajú dať za fľašku vína nekresťanskú sumu, za ktoré by Piško v Hornom Výplachu mohol nasávať aspoň týždeň. Uvedená „pivnica“ bola zreteľným príkladom tohto trendu a o sebavedomí svedčila aj cena za ochutnávku (5 USD na osobu), ktorá prevyšuje obvyklé 2 – 3 dolíky, resp. aj často krát „grátis“ ochutnávku u mnohých iných na okolí.

  V pekne upravenom prostredí nás srdečne privítala „baržienka“ za pultom, ktorá okrem nás stíhala obsluhovať aj ďalšie malé skupinky ochutnávačov. Teda „stíhala“ - nie je veľmi šťastný termín. S priateľským pokecom, predstavovaním všetkých prítomných navzájom a malom výklade o každej vzorke ponúkanej na testing (celkom 9) prešlo minimálne 50 minútiek, kým sme sa dostali k ľadovým vínam.

Popritom jedného z prítomných neustále ponúkala aj tým, že vo vedľajšej miestnosti má niekoho, kto je šťastným operátorom espresovaru a že ho požiada, aby pripravil dobré presso. Pri tej rýchlosti som však už ani nenašiel odvahu pridať sa k nádejnému zákazníkovi s mojou nádejou na kofeínovú vzpruhu a musím dodať, že ku káve sa nedostal ani len ten dotyčný. Celkovo však nám pomalosť neprekážala, najmä v po

Vínečko bolo,  až tak na dve vzorky, celkom piteľné a dostali sme sa aj k objasneniu toho, že Slovensko skutočne nie je a dokonca ani nebolo súčasťou Ruska, že máme poznatky o demokracii a dokonca máme aj dobré vína. Musím sa pochváliť,  že to bola celkom obohacujúca diskusia a osvetová lekcia pre všetkých prítomných, ktorí sa zhodou okolností rozdeľovali na predstaviteľov Minnesoty, Floridy, ale aj Texasu a miestnych virgínskych. Tuším by som si mal pýtať odmenu od našej drahej vlády, keďže s domácimi sme sa rozišli s pokynom, aby zabudli na Budapešť, Viedeň aj Prahu a radšej prišli (čím skôr) míňať chechtáčiky k nám, nech aj my máme také pekné vinice a nech máme dostatok príjmov na vianočné darčeky pre dôchodcov. Zatiaľ mi je odmenou len pohárik s logom vinice, ktorý sme dostali pri odchode. 

Keďže sme stále pokračovali na západ, slnko v aute pražilo do očí a kvôli chýbajúcej káve (však čože iného???) sa celkom dobre driemalo a ťažko je možné popísať krásy okolia Appalačského pohoria. Po prekročení hranice do Západnej  Virgínie sme sa na turistickom informačnom stredisku zásobili miestnymi mapami a prospektami (to by sme sa mali naučiť aj na Slovensku pre rozvoj turistiky – výborná vec a ešte aj zadarmo) a zvolili sme si ďalšiu zastávku pri vyhliadke na veľký most ponad miestnu rieku nazvaný „NEW RIVER GORGE BRIDGE“.

Tento most je tiež symbolom na štvrťdolárovej minci venovanej Západnej Virgínii v sérii mincí so znakmi jednotlivých štátov únie. Smolou je, že sme k tomuto mostu dorazili až pri západe slnka a keďže vyhliadka bola spravená ako podúrovňová, aj zbytky slnka sa dostali za obzor a fotografie nie sú vôbec ideálne. Čakať na ranné slnko zo správneho smeru sa nám však už nechcelo a tak sme vyrazili na posledný úsek prvého dňa – popri rieke a baniach do hlavného mesta Západnej Virgínie – CHARLESTON-u.