Hm, krása. Lenže pre dnešok by sa hodilo niečo prozaickejšie, snáď Ko Un-ova báseň

Tam na kopci / stojí kráva v dešti / Tady pod okapem / čekám, až přestane pršet / po chvíli / podíváme se na sebe / odvrátíme se ...

pretože zas vytrvalo prší. A tak rozprávanie o rodinnom šperku nebude lyrické, ale také obyčajné.

Tibetský mních a maliar Norbu vo filme Himalaya maľuje stromy, hoci nikdy žiadny nevidel a musí podstúpiť dlhú a nebezpečnú cestu, kým sa pozrie na prvý naozajstný strom vo svojom živote. Neviem, ako u iných, ale u mňa sú rané spomienky zviazané práve so stromami. Vo veľkej zanedbanej záhrade kaštieľa rástli hlavne platany a buky a otec ma dvíhal vysoko nad hlavu, aby som v diere v hrubom kmeni videla hniezdo s malými sovami. Na jar sme obdivovali kvitnúcu magnóliu.

Na otázku, prečo majú ľudia radi stromy, by sa dalo odpovedať napríklad tak, že v starej časti mozgu sú kódované ako bezpečné miesto pred predátormi. Takáto špekulácia má však malú estetickú hodnotu, i keď môže trebárs vysvetľovať, prečo je strom takým silným symbolom a základom mnohých mytológií. Zjednodušme si to a zostaňme pri tom, že ľudia majú radi stromy, pretože sú krásne.

A dlhoveké.

- Tento strom zasadil tvoj prastarý otec.

Dávno nežije, ani si ho nemôžeme pamätať, pretože zomrel pred naším narodením, ale ten strom je tu, je živý a dá sa ho dotknúť.

O päťsto rokov si iste nikdo nespomenie, že toto gingko  

zasadila moja teta. V dobrej viere, že tento konkrétny prišelec z mezozoika, ktorého predkovia bez väčších zmien prežili 270 miliónov rokov, tu o nejakých päťsto rokov, keď jej meno dávno nikomu nič nepovie, stále bude.

- Keď dokončím svoju prácu, odídem z mesta a zasadím si v záhrade gingko.

Svoju prácu dokončila, nechala dôkazy svojho intelektu a technickej zručnosti mestu a odišla na vidiek. Ukázalo sa, že ťažšie ako so cťou dokončiť prácu a presťahovať sa, je zohnať sadenicu gingka. Nakoniec ju dostala od svojej kamarátky z botanickej záhrady.

Dnes je gingko podrastené a živtaschopné. Ľudia, čo chodia okolo, sa občas zastavia pri bránke.

- Aký krásny strom. Čo to je?

- Gingko. Náš rodinný šperk.

O tomto strome skladali verše už starí čínski poéti a tiež Goethe. Ale to im moja teta nepovie. Veď načo.

------------------------------------------------

Cestu časom dlhú 270 miliónov rokov tento najstarší strom planéty prežil na prirodzených stanovištiach iba v Číne, kde mu kvôli tvaru jeho listov hovorili itčo - stopa mandarínskej kačičky. Odtiaľ sa dostal do Japonska a tam ho v 17. storočí objavil nemecký botanik Kaempfer. Jeho neznalosť japončiny je zodpovedná za to, že strom na Západe poznáme pod zmršeným názvom gingko alebo ginkgo z pôvodného japonského ginkjó. To on priviezol gingko do holandského Utrechtu, kde sa stali vzácnou ozdobou botanickej záhrady. Boli to všetko samčeky, kým prvé európske samičky pricestovali do talianskeho Janova.

Okrem záhrad je gingko, napríklad z triasu alebo gingko eocénne ozdobou prírodovedeckých múzeí. Kladogram - najúspornejšie možné riešenie konfliktu znakov - dokazujúci, ako málo sa tento strom zmenil počas desiatok a desiatok miliónov rokov, v múzeách vystavovaný nie je, ale nie je dôvod neuviesť ho tu (prevzatý z Nature, 2003).

Gingko je síce čínskym národným stromom, ale vo veľkej úcte ho majú aj Japonci, u ktorých je prírodná estetika súčasťou kultúry. Zvláštne postavenie má hirošimské gingko - strom, ktorý prežil atómové besnenie, najhoršie barbarstvo spáchané na civilnom obyvateľstve v doterajšej histórii ľudstva.

Strom gingko sa dožíva až tisíc rokov.

Iste sú aj iné šperky, drahé kamene napríklad, ktoré vydržia dlhšie. Ale žiadny z nich nie je živý a hlavne pri žiadnom z nich sa náhodný okoloidúci nezastaví a nepovie si Koľká krása. Len tak, bez potreby vlastniť ho.