moviegoods.com

"Sme na káve, je tu" povie moja žena do telefónu a ja pozerám ako vyoraná myš. Neviem síce čo má myš so mnou spoločné ale je to tak. My totiž sedíme akurát na káve a ja som inteligentnejší ako nejaký hlodavec a tak je mi jasné, že "je tu" znamená, že som tu. To aj viem. Som tam. Pri tom telefonáte. A potom žena položí a my pijeme kávu. Sme v kaviarni.

"Sme na koncerte a všetci ťa pozdravujú" povie mi moja žena telefónu a ja nepozerám nijak mimoriadne. Jednak nie sme na káve a jednak čo by už jeden človek napozeral do telefónu. Cez telefón sa má telefonovať. Už to, že sa s ním fotografuje alebo sa v ňom počúva rádio je čudné. Tak už naozaj neviem, čo by som do neho napozeral. Na veci aj tak nič nezmením. Žijeme s manželkou na diaľku. Teda občas. Jeden týždeň chodí moja žena na koncerty s niekym iným a z koncertu mi telefonuje a druhý týždeň mu telefonuje, že je na káve so mnou a preto nie je na koncerte s tou osobou. Taký telefonický život plný zapeklitých vzťahov. Moja žena niekoho má.

"Teraz nemôžem, vezie ma domov" povedal som minule žene, keď som bol akurát v druhom týždni. "A pozdravuje ťa" dodal som. "Aj ja pozdravujem" povedala žena čo bola akurát na druhom konci spojenia a možno by tiež mala pozerať ako vyoraná myš. Ale nepozerala. Teda neviem, ale myslím si to, lebo aj moja žena má na telefonovanie rovnaký názor ako ja. Aj ja totiž niekoho v tom druhom týždni mám. Na káve sme už síce dávno neboli ale kávu pijeme relatívne často. Nemôžem tu úprimne napísať, že ako často, lebo úprimne povedané moja žena by tej druhej osobe asi zavolala.

"Tak to, že ste spolu na káve to akože tolerujem, ale že ste na káve toľko, že to môj muž nemôže úprimne napísať tak to netolerujem. S tou kávou to už nepreháňajte" tak to by moja žena povedala do telefónu, keby som ja tu úprimne napísal celú pravdu ale teraz to nepovie, lebo som neúprimný. A úprimne povedané to sa ani nepočíta, lebo my na káve nie sme ale v práci a tam sŕkame jednu neúprimnú kávu za druhou. Teda úprimne povedané - to je iba akože obrazne. Lebo keby sa to vnímalo neobrazne tak by som už fakt pozeral ako tá myš. Teda dosť vyorane. A aj tá druhá osoba, čo ma zvádza na zlé chodníčky. Ale to len na okraj.

Proste my tak žijeme. Alebo sme na káve spolu alebo si telefonujeme a na káve sme s niekým iným. Máme frajerov. Akože. Aj keď. Minule sme boli na huby. Dá rozum, že sme sa hneď cestou zastavili aj na kávu ale to najprv sme chodili po lese a hľadali sme huby. Našli sme jedle bedle ale to nie je dôležité. Na tom mieste je krásna lúka. Taká krásna, že sme si ju odfotili. Ja som si odfotil mobilom a moja žena si odfotila svojim mobilom. Musí vám byť úplne jasné, aká krásna tá lúka bola, keď sme mobilom fotili, hoci mobilom nikdy nefotíme. A potom sme sedeli na takom pozbieranom sene a poslali sme tie odfotené mobilofotky frajerom. Tým, čo s nimi chodíme na kávu keď nie sme akurát spolu na káve.

"A pozdrav ho" povedala mi žena. "A napíš, že ju pozdravujem" povedal som žene. Sedeli sme na tom sene a hompáľali sme nohami. Tešili sme sa na kávu a okolo nás chodil náš pes. Je to jazvečík a tak mal hlavu zarytú v zemi. Hľadal vyoranú myš. Doslova. Náš pes vie celkom presne čo to je, keď človek pozerá ako vyoraná myš. Teda, keď myš pozerá ako vyoraná.