Práve som napísala asi najužástnejšiu poviedku v mojom živote. S názvom klamár.  Celá sa mi pri mojej šikovnosti, ale zmazala. Nemám chuť na nič. Bola príliš dlhá na to aby som ju napísala v tej istej dokonalosti. Som úplne zničená. No nie som ja smoliar?

Možno to tak malo byť. A moja poviedka nikdy nemala uzrieť svetlo sveta. Osud sa so mnou len tak hra a ja už nedokážem ďalej znášať realitu trpkých dní. Sklamanie za sklamaním. Možno raz nájdem ešte odvahu niečo napísať, ale už nikdy nie poviedku o klamárovi. Idem sa asi vyrevať.

Vraj po dlhom plači sa cítime lepšie aj keď situácia sa vôbec nezmenila. Ale bolesť, ktorá páli a hryzie no nemá sĺz aby ju zmily je najhoršia. A ja mám výhovorku. Plačem, že som prišla o tak úžastnú poviedku s ktorou som sa trapila dve hodiny. Odchádzam. Vyliať slzy nad nevydareným Klamárom.