Po smrti môjho priateľa mi skončil svet. Prvé tri mesiace si vôbec nepamätám. Alebo lepšie povedané, mám pocit, že som len ležala v posteli a dýchala. Nič viac. To je samozrejme hlúposť. Musela som jesť, chodiť do školy (niekedy), vstať, obliecť sa a kráčať. Ale to si nepamätám. Neskôr, keď som na túto dobu myslela, začali sa vynárať rôzne "flash-e". Ako ma mama sprchuje. Ako ma kŕmi. Neviem, či sú to len výmysly mojej fantázie, alebo to tak naozaj bolo. Každopádne, moja mama (a blízke okolie) sa istú dobu o mňa opäť starali ako o batoľa. Po nejakom čase som začala vnímať. Vedome. Prvá spomienka? Prvé Vianoce bez neho. Zavrela som sa v izbe a bola som presvedčená že od toľkého smútku umriem, že takýto pocit žiaden človek nemôže prežiť. Nestalo sa. Neskutočné, koľko vydržíme. A potom, po istej dobe, čom som už vnímala svet a svoje činnosti počas bežných dní, sa moja hlava posunula ďalej a začala som vnímať viac ako len to, že si vedome umývam ruky a chystám sa kráčať ulicou. Von z mozgu sa predrala táto myšlienka: chcela som, začala som túžiť po tom, aby tento smútok skončil a aby som postupne bola schopná prežívať šťastné chvíle, alebo aspoň chvíle bez utrpenia a totálnej apatie. Stalo sa to mojim cieľom. Bolo mi jasné, že to bude trvať dlho a pôjde to po malých krokoch, ale v nádeji ma držalo, že pokiaľ môj mozog dokázal vyprodukovať niečo takéto, nie je úplne stratený a ja mám šancu. A tak som (veľmi nedôverčivo) začala. Opakovať si mantry že chcem byť raz opäť šťastná. Nútiť sa nemyslieť na neho tak veľa. Dokonca sa stretávať s ľuďmi, i keď naozaj iba trošku. Vyhýbať sa piesňam, miestam a filmom, ktoré mi ho pripomínali. Bolo mi jasné, že je to beh na dlhé trate, paradoxne som sa o to viac začala časom prepadávať do úplnej prdele, pretože som si začala uvedomovať, že z tých milión kilometrov ktoré musím prejsť, nedokážem dosiahnuť ani prvý meter. Uvedomenie si, že i napriek mojim snahám šliapem vodu a som stále na jednom mieste bolo strašné. Tu sa zrejme ukázal pud sebazáchovy. Nech to vyznie akokoľvek iracionálne, začala som si ubližovať. Nenávidím boliesť. Neznášam ju. A práve preto som si povečeroch niekedy ostrou stranou nožníc zodrala kožu na rukách, jedla tabletky aby som cítila nevoľnosť alebo búšenie srdca, nasilu som vracala, aby mal boleli hrdlo a žalúdok. Nie každý deň. Iba niekedy. Ale neviem, ako často. Medzi tým som sa samozrejme opäť raz znova a znova pokúšala žiť bez neho. Ďalší pád. Ďalšie rozhodnutie. Ďalšie snahy. Ďalší pád. Pud sebazáchovy je úžasná vec. Čarovná. Mystická. Každopádne som si jeden večer u mojej babičky uvedomila, že som vlastne už dávno skapala, moje ja, Kaja, už nie je. Nemala som rada nič. Nič mi nevadilo. Chcela som ho späť, cítila som ho so sebou stále, až som sa stala ním. Možno si budete myslieť, že som sebecká a šialená. Navzdory mojej rodine či okoliu mi naraz došlo, že toto je koniec a nič nemá význam. Keď vám zhorí dom a ešte vám na jeho miesto spadne meteorit a vyhĺbi kráter, nebudete sa predsa tváriť, že vo svojej obývačke zajtra oslávite narodeniny, ale odídete. Aj mne nič iné neostávalo. Nevadilo mi to, necítila som smútok, ani radosť, že to skončí. Prijala som to ako nemenný fakt. Naozaj, s úplným kľudom som pojedla všetky tabletky, ktoré som doma našla. Na srdce, na tlak, na spánok, všetko. Ešte som to aj niečím zapila. Pamätám si, že po tom, ako som si šla ľahnúť, tesne pred zaspaním mi vyšla jedna slza, lebo som si spomenula na mamu a bolo mi jej ľúto. Pocit, ktorý som následne zažila, bol ten najhorší v mojom živote. Dovolím si tvrdiť že možno ešte horší ako ten, keď som sa dozvedela že môj priateľ zomrel (doteraz mu nedokážem povedať menom). Viete totiž, čo sa potom stalo? Ráno, ďalšie ráno, som sa zobudila. Úplne v pohode. Žiadne bolesti, trieštiaca hlava, búšenie srdca, počiatok infarktu. Nič. Začal sa ďalší deň. Hystericky som sa rozplakala. Nedokázala som ani umrieť! Dokonca som ostala bez akejkoľvej (povrchovej či prejavujúcej sa) ujmy na zdraví. Potom kvôli zvukom za mnou prišli starí rodičia. Ďalej si nepamätám. Čo chcem týmto všetkým povedať, je nasledovné. Dnes som tu. Mám 22 rokov. Študujem, veľa a naozaj veľmi vďačne (niekedy sa cítim pervérzne, ako mi to robí dobre) pomáham druhým. Žijem, chodím veľa mimo domov, milujem čítanie, knihy, cestovanie, zvieratá. Viem čo mám a čo nemám rada (zázvor a paradajky v surovom stave sú nechutné). Rozmýšľam. Dokážem ľúbiť a mala som vzťahy (ktoré síce vždy stroskotali po tom, čo sme si obaja uvedomili, že vždy bude existovať osoba, ktorú budem milovať viac ako aktuálneho partnera či partnerku a zároveň ma tento/táto nemiluje tak, ako ma milovala tá osoba, ale to nevadí). Tie vzťahy boli menej či viac krásne a som za všetkých tých mužov a ženy vďačná. Samozrejme, stále o sebe neviem všetko, spoznávam sa, no v rámci niektorých situácií viem jasne povedať, aká som. Mám svoju identitu, na ktorú som hrdá. Fungujem živšie a šťastnejšie ako väčšina ľudí, aspoň mám taký pocit. Milujem život, som veľmi aktívna. Nebudem tu písať, ako som toto všetko dosiahla, lebo to úprimne neviem, nemám ani poňatie. Neviem ako, prečo, odkiaľ sa zobrala táto sila, neviem čoho vidina ma hnala ďalej, aby som postupovala. Neviem. Ale som tu, a čo je viac, cítim pokoj. A preto, keď ma ľudia podceňujú, nedôverujú mi, nech sa deje čokoľvek, viem záverom povedať, že toto som zvládla ja. Sama. Som za seba vďačná. Som na seba hrdá a i keď neverím v boha ani Boha, cítim sa požehnaná. A pripravená - priam nadšene očakávam ďalšie dni, ľudí, zážitky a city. Slovami môjho priateľa: Lidé hledají, když jim něco schází. Ale nejvíc najdeš, když nic nehledáš.