Hoci nerada cestujem, pri čítaní Atlasu literatúry ma pochytáva chuť odfujazdiť.
Ale niekedy stačí aj keď si predstavím, že som tam a predstavím si ľudí, čo žili vo svojom čase.
Aldousa Huxleyho, Davida Herberta Lawrenca a ďalších.

"Neželám si nič lepšie, len aby ma všetci recenzenti vždy a všade nazývali intelektuálkou," vtipne napísala Virginia Woolfová. "Keď chcú, môžu pridať Bloomsbury, WC1, to je správna poštová adresa, a moje telefónne číslo je v zozname. Ale ak sa váš recenzent... opováži naznačiť, že žijem v Južnom Kensingtone, zažalujem ho za urážku na cti."

Bloomsbury, WC1 je poštová adresa štvrti v Londýne: oblasť sivých georgiánskych domov, rovných ulíc, dlhých terás a listnatých námestí, krčiem, reštaurácií, malých vydavateľov a špecializovaných kníhkupectiev okolo elegantného Britského múzea a Senate House. Ako naznačuje Woolfová, bola aj čímsi viac: názvom kultúrneho ovzdušia, sociálneho a intelektuálneho zoskupenia, ktoré čelilo dobe, presadzovalo ducha umenia a malo ohromný vplyv na kultúru, umenie a spôsoby modernej Británie.

"Bloomsbury" sa rozprestieralo za štvrťou Bloomsbury. Bol to štýl, klubový spolok, zvuk hlasu, sociálna kasta, vášeň pre inteligenciu, schopnosť pre krásu a pravdu, narcistická, a predsa nezávisle mysliaca elita. Vysokobritská a veľmi kozmopolitná. "Bloomsbury" predstavovalo všetko postviktoriánske, experimentálne, moderné nielen v písaní a maľovaní, ale aj vo filozofii, politike, ekonómii, dizajne a sexe. Bola to sieť rodinných vzťahov, zložitých priateľstiev, sexuálnych vzťahov a snobstva. Často pripomínalo rodinnú hádku, dcéry a synov vo vojne s rodičmi. Bolo to ťaženie proti zriadeniu, ktoré sa nakoniec samo stalo systémom. Niektorí ho milovali, iní sa s ním rozišli, niektorí ho nenávideli. Ale bez "Bloomsbury" by Británia nikdy nemala moderné hnutia ani mnohé zo svojich najlepších umeleckých a literárnych diel.

Byť Bloomsburčanom pomáhalo prijatiu do Cambridge na prelome storočia a rovnako prijatiu k "Apoštolom" alebo do Polnočnej spoločnosti Trinity. Touto životnou cestou prešli napríklad Thoby Stephen, Leonard Woolf, E. M. Forster, Lytton Strachey a Clive Bell. 

Virginia Stephenová bola dcérou veľkého viktoriánskeho kritika Sira Leslieho Stephena. Bola jedinou z rodiny, ktorá nešla na univerzitu v Cambridgi, ostro ju napádala, ale myslela a konala presne tak, akoby tam bola.

V r. 1907 vydal Edward Morgan Forster knihu A Room With a View (Izba s výhľadom). Vanessa sa vydala za Clivea Bella a spolu si zariadili dom na Gordon Square. Virginia s Adrianom sa presťahovali do blízkeho domu na Fitzroy Square č. 19. Virginia sa rozhodla nasledovať otca a začala písať kritiky pre The Times Literary Supplement, ale pracovala aj na románe, ktorý neskôr vydala pod názvom The Voyage Out (1915, Cesta von).

Rok 1910, keď trón prevzal nový kráľ George V., bol v mnohom kľúčový. E. M. Forster vydal knihu Howard´s End, portrét Británie rozštiepenej na mužských obchodníkov a ženské emancipované intelektuálky. V decembri si prenajal Roger Fry Graftonovu galériu, aby usporiadal výstavu francúzskych postimpresionistických obrazov van Gogha, Cézanna, Picassa a Matissa. Spočiatku šokovaný Londýn vzápätí postihol úplný záchvat modernosti - táto udalosť znamenala začiatok nového veku hnutí a manifestov. Až do prvej svetovej vojny sa hnutia rozrastali. Patrili k nim: georgianizmus Edwarda Marsha, imagizmus Ezru Pounda, ktorý sa zrodil v kensingtonskej čajovni, a vorticizmus Wyndhama Lewisa. Boli to všetko, ako povedal Ford Madox Ford, jeden z účastníkov týchto avantgardných hnutí, "otvorenia svetu." Nevzdelanci sklamali, avantgarda zvíťazila. Virginia pochopila zmysel nového "moderného" románu, založeného nie na zápletke, ale na videní skutočnosti. Pound založil nový druh verslibristickej poézie.

Bloomsbury zohralo ústrednú, ale nie jedinú úlohu. Roku 1911 sa Virginia presťahovala na Brunswick Square č. 39, aby vytvorila podozrivo slobodomyseľnú domácnosť s Grantom, Keynesom a Leonardom Woolfom, za ktorého sa o rok nato vydala.

     
Duncan Grant                                     John Maynard Keynes

Rok 1911 bol svedkom ďalšej postimpresionistickej výstavy a založenia imagizmu. V r. 1913 uverejnil D. H. Lawrence svoju kontroverznú knihu Sons and Lovers, Clive Bell ohlásil "významnú formu" a Roger Fry založil Omega Workshops (dielne) pre nových umelcov a návrhárov. Wyndham Lewis bol zo začiatku členom Omegy, ale neskôr sa s Fryom rozišiel a založil si vlastné Rebel Art Centre.

Vojna bloomsburskú skupinu rozptýlila. Virigia a Leonard sa presťahovali do Clifford´s Inn, ale v r. 1913, po tom, ako sa Virginia pokúsila o samovraždu, vyhľadali pokojnejší život v Sussexe. Ten už bol známy ako "hniezdo spievajúcich vtákov" (žili tu Henry James, Stephen Crane, Joseph Conrad, Ford Madox Ford, H. G. Wells a Rudyard Kipling). Našli si starý dom v Ashehame pri Lewese. Londýnske Bloomsbury sa pomaly presúvalo do Sussexu.     

Piknik v Sussexe, 1928, sprava zozadu sediaci Francis Birrell a Clive Bell; Julian Bell, Duncan Grant, Angelica Bell, Angus Davidson, Virginia a Leonard Woolf, Richard Kennedy a Quentin

V r. 1915 našli Woolfovci pre Vanessu a Clivea Bella rozkošnú farmu v Charlestone, neďaleko Firle. Prišiel s nimi aj Vanessin milenec Duncan Grant. Pravidelnými návštevníkmi tu boli Lytton Strachey a Keynes.

Potom však vznikla konkurenčná predsunutá hliadka. Lady Ottoline Morrellová (Virginia ju nazývala "španielska galeóna zaťažená zlatými mincami"), manželka člena parlamentu Philipa Morrella, bola mecenáškou a impozantnou hostiteľkou svojho salóna.

V r. 1915 získala dom Garsington Manor, asi osem kilometrov od Oxfordu, kde usporadúvala extravagantné spoločenské večierky, preslávené ako hniezda vojnového pacifizmu a sexuálnych intríg. Prichádzali sem Bertrand Russell, Strachey, Carrington, maliar Mark Gertler, Bellovci a Woolfovci aj nová generácia: Siegfried Sassoon, Frieda a David Herbert Lawrenceovci, T. S. Eliot a Aldous Huxley.

Ako väčšina vecí v Bloomsbury aj toto extravagantné sociálne a sexuálne ovzdušie vstúpilo do literatúry. Garsington zobrazený ako Crome v satirickej prvotine Aldousa Huxleyho Crome Yellow (1921) je zasadený do "pokrčenej, jamkovitej a zvrásnenej krajiny". Sú tu zobrazení aj Russell, Gertler a Carrington.
Ani lady Ottoline nie je v literatúre cudzinkou. Stala sa prototypom Hermiony Roddiceovej v knihe D. H. Lawrencea Women in Love (1920), ktorá bola vitalistickým útokom na sterilitu modernej kultúry.

Dvadsiate roky boli označované ako víťazstvo Bloomsbury a moderný duch to potvrdil. V r. 1915 Woolfovci prenajali Hogarth House v predmestskom Richmonde a zriadili tlačiareň Hogarth Press. Vyšla tu Virginiina poviedka Kew Gardens (1919), báseň T. S. Eliota The Vaste Land (1922, Pustatina) a mnoho ďalších "moderných" diel. V r. 1919 boli Woolfovci nútení opustiť Asheham, a tak kúpili Monk´s House v Rodmelle. Dom obklopovala krásna záhrada so zrubom, kde Virginia písala.

V r. 1924 sa Woolfovci vrátili do čarovného WC1. Vzali si desaťročnú hypotéku na dom č. 52 na Tavistock Square (teraz hotel Tavistock). Do suterénu umiestnili The Hogarth Press. Virginia návratom viditeľne okriala, ako o tom svedčí aj jej denník: "Londýn, ty umenie a skvost skvostov, stelesnenie veselosti, hudba, priateľstvo, rozhovory, vydávanie, čosi centrálne a nevysvetliteľné, to všetko je v mojom dosahu, ako to nebolo od augusta 1913."

Jej radosť sa vlievala aj do nového románu The Hours (Hodiny), ktorý vyšiel pod názvom Mrs. Dalloway (1925, Pani Dallowayová). Touto knihou a dvoma ďalšími - To the Lighthouse (1927, K majáku) a The Waves (1931, Vlny) - sa Virginia Woolfová stala veľkou románovou autorkou, ktorá posunula hranice umeleckej prózy. Moderný román podľa jej slov rastie z veku nových vzťahov a spojení z "obdobia prehier a črepín".
V knihe Modern Fiction (1919, Moderná beletria) píše, že život nie je ako v starých románoch "sériou javiskových svetiel systematicky usporiadaných, ale svetelným kruhom, polopriehľadným obalom, obklopujúcim nás od počiatku vedomia až do konca".


Bloomsbury nebolo len priateľstvo a postoje, ale aj literatúra. Osobné vzťahy tu vždy hrali svoju úlohu. V r. 1922 stretla Virginia Vitu Sackville-Westovú, ktorá vyrástla v starodávnom paláci Knole v Kente a potom sa vydala za diplomata Harolda Nicolsona. A bol z toho ľúbostný vzťah - Virginia oslavovala Vitu v knihe Orlando (1931), fantastickom životopise mladého aristokrata, ktorý vo svojom vyše štvorstoročnom živote má raz podobu muža, inokedy ženy. 

V r. 1930 kúpili Nicolsonovci opustený zámok Sissinghurst v Kente a celý ho prestavali aj so záhradami. Vo veži bol aj lis na tlač Hogarthových diel (vrátane 13 titulov od Vity). Najdôležitejším dielom však bola fragmentárna báseň od poangličteného Američana, ktorý pracoval v Lloydovej banke The Waste Land (Pustatina). Jej autor T. S. Eliot sa stal vydavateľom v nakladateľstve Daber & Faber na Russel Square a editorom časopisu The Criterion.