Áno je iná doba, ale asi by niektorým takýmto rozmaznancom neuškodila taká diéta, akou som sa pretĺkal ja počas môjho detstva, keď vlastného ovocia sme nemali a bolo aj tak, že som bol rád, Keď som si krajec chleba – už zoschnutého – namočil do studenej vody, posýpal kryštálovým cukrom a zjedol som to s takou chuťou, ako keby to bol prinajmenšom hamburger.
Pokiaľ som čitateľa neodradil mojimi nudnými spomienkami na detstvo, tak mu odporúčam, aby dal svojim deťom prečítať nasledujúcu stať. Možno po jej prečítaní si budú vážiť aj také obyčajné ovocie ako sú trebárs jablká...
Bývali sme v prenajatom „dome“ (bola to maštaľ v ktorej jej majiteľ iba niekoľko mesiacov pred našim príchodom do tejto obce - držal svoje kravičky). Pre pôvodný účel stavby sme mali dlážku z ubitej zeminy. (Nevýhodou bolo, že takéto prostredie ešte viac ochromilo beztak slabé zdravie našej mamy). A výhody? No, bolo ich pre nás deti viac: dlážku sme nemuseli umývať, v lete sa po nej príjemne chodilo a predovšetkým sme sa mohli v noci nečujne dostať k vreciam s jablkami – toto tretie plus vám musím vysvetliť.
V neďalekých Vyšných Remetách sme mali vzdialených príbuzných. Náš otec im pomáhal stavať rodinný dom (presnejšie povedané, zo starej chalupy postaviť dom modernejšieho štýlu), preto nám ujo Lazúr so svojím konským záprahom na oplátku niekoľko rokov každú jeseň doviezol dve vrecia jabĺk. Vraj ,,aby sme mali vitamíny na zimu“. Samozrejme, neboli to iba jablká, ujec doviezol aj slaninu, zopár domácich vyúdených klobás, hrudu syra a masla i čerstvé mlieko od ich kravičiek. A sme u jabĺčok... aj po rokoch mám pred sebou ten obraz z detstva. Spod teplých perín potichučky, po jednom (štyria bratia) každú noc ako ježkovia ťapkáme bosými nohami po hlinenej dlážke do rohu izby. K vreciam od uja Lazúra. Aby sme si s blaženým pocitom brali po jednom či dvoch jabĺčkach – a potom ich pochrumkávali ukrytí pod perinami. Nech nás hlavne otec nepočuje a nepristihne! Ale ako to už medzi súrodencami býva, navzájom sme sa podozrievali, či niektorý z nás nezobral viac jabĺk ako ten druhý. (Neskôr, v našom vlastnom dome sme už museli chodiť iba po špičkách a veľmi opatrne k vreciam s jablkami, mali sme tam totiž drevené podlahy). Ale to najviac pochopí a precíti iba ten, kto niečo podobné zažil, kto nemal vlastný strom a ovocie z neho.
Otec veľmi rýchlo zbadal, že z jabĺk ubúda! Spočiatku nás preto varoval, že nebudeme mať v zime čo jesť, ale potom rezignoval:
– Aspoň sa nestihnú skaziť a nezhnijú.
Na rozdiel od nás však myslel aj na Vianoce a na ozdobu stromčeka, preto zopár jabĺčok vždy odložil. Ladislav Serenča
Komentáre
Pekne napísané
Sú predsa aj dôležitejšie hodnoty...........
eneko - lenže bez ledla nedokážeš existovať!
mne chyba zahrada teraz...
deti by mali byt od utleho detstva vedene k tomu, aby si jedlo vazili, nevyhadzovali ho, nemali by ho brat ako samozrejmost, ktora nema cenu...
hanka - presne toto som čakal k môjmu článku...
Chápem, čo che článok povedať,
Teraz začína doba, keď niektoré rodiny začínajú byť na tom veľmi zle. Ani tie jabĺčka nedostanú, lebo nebudú mať od koho. Už sa nepestuje tak, ako v minulosti, keď sa každá piaď zeme niečím posadila.
Veľkú vinu - takýto ľudia na tom stave - majú oni sami...
nemozem
ale s tou chemiou mate prevdu..jablcka uz nie su jablcka, maslo nie je maslo..mlieko nie je mlieko...
Milá janusha...