... na mňa hľadíte ako na blázna? Pomožte mi, neodchádzajte...“

Blúdim uličkami, aj tak by ma raz odohnali... Čo mám spraviť? Nechcem byť sama. Neznášam samotu. Musím sa zmeniť, stanem sa jednou z nich, opať ma budú počuť, vnímať. Zmením sa,... O tomto je dnešný svet? Mám pekné šaty tak si ma viac všímajú? A čo moje vlastné názory... Vlečiem sa za ľuďmi, z podniku do podniku, z obchodu do obchodu. Sledujem ich, robím to čo oni. Zapadnem nakoniec medzi nich? Chcem vobec zapadnúť? Musím byť ich presnou kópiou aby ma prijali? A čo moje vlastné ja.....

Čo to stváram, som sama sebe cudzia, strácam sa. Stávam sa jednou z nich, to som predsa chcela, tak prečo sa cítim tak sama. Ľudia si ma všímajú, no ťažko povedať či mi aj rozumejú. Som v spoločnosti.... a predsa tak sama. Strácam svoje myšlienky, strácam svoje názory, namiesto toho mám v hlave to čo po mne chcú. Nesúhlasím s tým. Nikoho to nezaujíma? Mňa áno. Radšej sama, než obklopená tuctom ľudí bez možnosti na názor.

Opať blúdim. Vyhýbam sa ľuďom ja , či oni mne? Je to vlastne jedno. Som jediná čo cítim takto? Prší, ticho a predsa hluk.  Vzdala som sa sveta pretvárky dobrovoĺne, no túlam sa a hľadám svoj svet. Svet kde budem sama sebou, medzi tými čo mi rozumejú a čo ma prímu takú akou som. Chcem tak veľa?

Cintorín... Zástup v čiernom kráča medzi hrobmi, prišli vzdať poslednú úctu niekomu koho mali radi. Takto sa končí každý život? Ak teraz žijem ako duch, čo bude po smrti? Ostanem sama až kým sa nepridám k svojim predkom? Odchádzam, užiť si život kým príde moj čas, keď príde, bude ďalšou cestou... Chcem si život užiť, nemám recept, neviem ako...

Sedím pod stromom v parku, sledujem okolie, ľudí čo chodia okolo mňa. Nikto sa nezastaví, každý sa niekam ponáhľa, ... Kam? To vie len on sám, a možno práve on nie. Ide za de´tmi, priateľmi? Niektorí vyzerajú šťastne, prajem im to.... Mýlila som sa, je tu niekto kto sa neponáhĺa. Pozerá sa na mňa. V tvári má úsmev, prichádza ku mne. Čo asi može chcieť? Stojí tu predo mnou, hľadí mi do očí, uhla by som no nedokážem to, má v nich tolko pokoja, tolko tepla... Zrazu mám chuť sa smiať.

,, Poď, zoznámim ťa s našim svetom.“ pomáha mi vstať, vedie ma za ruku niekam ... do neznáma? Neviem prečo, no otváram mu svoju myseľ, rozprávam o všetkom. Počúva....nesmeje sa... rozumie mi... Počujem v ušiach hudbu. Som šťastná, cítim voňu kvetov, vánok čo nám strapatí vlasy. ,, Usmej sa na svet a svet sa usmeje na teba.“ opať na mňa pozerá. Usmieva sa, pýtam sa, čo to bolo za život čo som žila. Veď usmievať sa je také ľahké.... V očiach mu zaiskrilo.  ,, Vitam ťa, už viac nebudeš sama.“ Ďakujem mu a on sa len usmieva.  ,, Ako ťa mám volať...“ pozrie mi do očí.,, Sama mi daj meno... vidím, že si ho už aj našla, máš to v očiach.“ ,, Si priateľ. Jediný ktorými zostal, alebo jediný ktorého som mala?“ Chytil ma za ruku. ,, Poď, je nás viac.“

Prechádzame parkom, mestom, všade stretáme ľudí čo sa na nás usmejú, prihovoria, podajú ruku. Mal pravdu, nie som sama , vystúpila som zo svojho vezenia, opať sa možem smiať rozprávať i počúvať... cítiť.  Našla som svoj svet.. nie, tento svet našiel mňa. Je veľa svetov, sama som ich videla viac, všetky sú na tejto planéte a predsa sú také rozdielne. Smejem sa, ďakujem, priateľu.

Vrátili sme sa do parku, je akýsi iný, všade vidím kvety, zelenú trávu, jazierko.. ,, Toto všetko tu bolo aj pred tým? Prikyvuješ, ako je možné, že to vidím prvý raz, trávila som tu toľko času.“ ,, Nevidela si to, lebo si nechcela vidieť, teraz si prijala život so všetkým čo prináša, vidíš ho očami radosti. Veľa ľudí hľadá, prechádza okolo toho po čom túži a neuvedomí si, že stačí len otvoriť oči a rozhliadnuť sa naokolo...“ Prečo mi tečú slzy, som šťastná a predsa plačem.

,, Bála som sa, že som iná. Smeješ sa, prečo?“ ,, Ty si iná, nerozumieš? Práve to ťa činí jedinečnou. Nevzdala si sa svojho ja napriek tomu, že si potom bola sama, aj keď by to bolo ľahšie, dokázala si si ubrániť vlastné myšlienky. My všetci sme iný, práve preto dokážeme byť šťastný.“ Počas tých pár hodín, čo sa rozprávame som pochopila mnoho vecí. Som šťastná, aké krásne je usmievať sa.

,, Pozri , nepripomína ti niekoho? “ Ukazuje na dievča, čo sa prechádza s hlavou sklonenou, akoby počítalo svoje kroky. ,, Je sama... Je ako ja pred niakým časom. Pomožme jej. Taký úsmev som u teba ešte nezažila ...“ ,, Usmievam sa, pretože si práve dokázala, že máš srdce tam kde má byť. Poď, vezmeme ju k nám...“