Presnost je vysada kralov. Presne o 2000 zasadol kral piatkoveho vecera na svoj tron.
Podium pred predstavenim slubovalo nielen hudobny, ale aj vizualny zazitok. Bolo zatiahnute striebristou volanikovou oponou, iba v strede bola kusok povytianuta. Aby nam odhalovalo tron Jeho Velicenstva. Po bokoch sa tycili oragove pistaly, obrovske starodavne ovalne ramy obrazov a nad vsetkym dozerala stylizovana, vobec nie odporna, prave naopak, mucha. Ved posledna platna Zucchera sa vola Fly.
O osmej sa aj ten maly kusok odhaleneho podia zahalil. Zacala hrat hudba a opona sa o chvilu rychlo zdvihla hore. Kral sedel na svojom trone, namiesto koruny svoj typicky sirak, typicky neoholeny a typicky s neposlusnymi dlhymi vlasmi. Clenovia medzinarodnej (aspon tak usudzujem podla farby pleti a mien mnohych hracov) kapely stali ci sedeli na svojich miestach. Podium bolo impozantne. Dominovali mu organove pistaly za bubenikom, nielen po bokoch, mohli sme vidiet nostalgicke artefakty v podobe plagatov, stareho klukoveho gramofonu, niekolkych hudobnych nastrojov, velkou ruzou zdobeneho klavira, troch krystalovych lustrov, ktore aj svietili a uplne ma dostali stare rury vzduchotechniky zavesene uplne hore na svetelnej rampe. Ak to vsetko malo vyvolat pocit, ze sme vo velkej hale zamocku, kde Zucchero hra iba pre nas, hrstku vyvolenych, tak sa podarilo.
Prva polhodina patrila tradicnym talianskym kantilenam, pomalym melodiam, ktore musite milovat, lebo prenikaju az do vnutra. Su poctive, pateticke, skutocne, uveritelne. Aj ked su spievane trochu chraplavym hlasom, ktoreho rozsah je mozno mensi ako ten vas. Ale ma strasnu silu. A v tom to je-akymsi Ricci e Poweri sa prilis verit neda. Zuccherovi ano.
Zopar skladieb kral vladol zo svojho tronu, potom sa postavil. Prvych 30 minut ukoncil nadhernou Domenicou, ktoru odspieval v taliancine. Mozno poznate medzinarodnu anglicko-taliansku verziu v duete s uzasnou Randy Crawford.
Potom nastupili rockove skladby, ktore svojimi melodiami, refrenmi (a urcite aj textami) dokazovali, ze ich napisal talian. Skladby mali drive, ludi roztancovali.
Po hodine prislo zopar pomalych piesni, potom dalsie rockove vypalovaky, ludia sa tesili, pohupovali sa, tlieskali, tancovali, vlnili, objimali, usmievali...Zucchero sa blysol par slovenskymi vetami, s publikom komunikoval trochu anglicky, ale hlavne taliansky. Znacnej casti obecenstva vobec nevadilo, lebo talianov tam bolo ako maku. A vela, hlavne mladych sloveskych slecien po taliansky rozumie ....
Prisiel aj obligatny dvojpesnickovy pridavok, z coho jedna bola svetoznama Senza Una Donna-Without a Woman (samozrejme bez Paula Younga). Divaci si vsak vytlieskali, vydupali, vypiskali a vyhucali aj druhy pridavok You Are So Beautiful, u nas zrejme najznamejsiu vo verzii Joe Cockera. Ten vyber nie je nahodny, Zuchcero a Cocker maju vela spolocneho - nepritazlivy vzhlad, silny chraplavy hlas, nemotornost na podiu ...
Kral piatkoveho vecera Zucchero sa s nami rozlucil po dvoch hodinach poctivej muziky. Vytvoril so svojimi spoluhracmi (boze, ta vokalistka a jej nohy! a hlas! a uzasna gitaristka...) vybornu naladu v nie prilis pocetnom, ale ani preriedenom publiku. Iste, je zvyknuty na davy talianov spievajucich od slova doslova vsetky texty, ale slovenske publikum je velmi vdacne. Vdacne za kazdy kusok priblizenia sa hviezdy. Myslim, ze vsetci odchadzali spokojni.
A ta hnedovlaska? Keby si ta, v bledoruzovom tricku s veckom, s jednoduchym chvostikom a kamaratkou s dlhym impozantnym copom precitala tento clanok ... urcite by suhlasila.