Včera sme boli s manželom odviezť dcéru na železničnej stanici, lebo mala  ťažké. Išla do hlavného mesta, ako inak  - do práce. Keď sme vstúpili do vestibulu stanice muž poznamenal: „ako je tu chladno“. Veruže bolo. Dcéra si kúpila  eurolístok  a my sme ju vyprevadili až pekne do vlaku. Nie, že by bola nejaká „bábovka“, ale teraz mal toho dosť.  Keď sme išli naspäť na dverách vestibulu som zaregistrovala oznam, o tom že v noci je stanica zamknutá. Je to vlastne tak všadiaľ, aby sa tam nezdržiaval kto nemá. Vestibul bol už prázdny, len pri rádiatore sa hrialo asi päť bezdomovcov. S mužom sme si vymenili nemé pohľady a ponáhľali sa domov. Cestou sme živo diskutovali o tejto téme, lebo akosi obaja sa s týmto novodobým ani nie dvadsaťročným javom  nevieme vysporiadať. Navyše to človeka trápi o to viac, keď na ulici zbadá povedomú tvár. A  to bolo aj v tomto prípade.  Jedného z bezdomovcov na stanici muž poznal. Vraj bol kedysi šoférom na nákladnom aute. Prečo je na ulici? Nahlas sme polemizovali.  Po príchode domov sme zapli správy a tam tiež "rozpitvávali" túto tému. Že vraj útulkov je údajne dosť, že sú plné, že tam niektorí ani nechcú ísť. Do útulkov na noc nechcú ísť hlave tí, ktorí si  tzv. domácnosť vybudovali pod holým nebom. A určite sa boja aj o to trocha čo majú. Veď keby z tadiaľ odišli tak, by určite ráno nenašli všetko tak, ako to zanechali večer. Však ich „byt“ sa nedá zamknúť. A tak spia radšej pod holým nebom. Viem, že niektorí si za to môžu aj sami. Ba niektorí hovoria, že im vyhovuje tento spôsob života. Ale určite na ulicu neodíde niekto dobrovoľne. A viem aj to, že  tento fenomén je ťažko riešiteľný. Ale i napriek tomu si myslím, že každý na tejto Zemi má nárok žiť ako človek.

Budem rada, keď mi napíšete čo si o tom všetkom myslíte Vy, ako to vnímate, čo cítite, alebo som nadmieru citlivá ja?

APROPO WORD MI SLOVO „BEZDOMOVEC“ PODČIARKOL ČERVENÝM AKO NEZNÁME SLOVO.

ČO VY NA TO?