Teraz, len pre tentokrát, chcem písať ako niekto bez tváre, bez mena, slová, ktoré sa nebudú vyslovovať nahlas. Budú len bdieť v mysliach pár ľudí.

Videla som ho odchádzať. Opäť. Celý čas som sa pýtala samej seba ‚koľko toho môže jedno srdce zniesť?‘ Koľko?

 Mám zakázané myslieť na to. Na seba v bielych šatách, na neho v obleku, na lásku medzi nami, na záhradu a kvety, kvety, ktoré držím v jednej ruke, lebo druhou ho objímam. Na mesto ležiace pred nami, patrí nám, patrí nám celý svet, všetky dni. Budúcnosť je naša.

Ale ja stojím a vidím ho odchádzať. Je šťastný, tak sa pousmejem. Všetko je v poriadku, je šťastný. Áno, je šťastný, lebo našiel šťastie. To, ktoré som ja nechala odísť.

Premýšľam nad tým, že ten život sa už nestane. V diaľke som zazrela jeho začiatok, ale on si vybral inú cestu. Takže tá, ktorou som chcela ísť ja, sa stratila. Zafúkal vietor a lístie skrylo vychodený chodník. Ďalšia šanca už nebude. Už nikdy. Ani vo večnosti.

Čo ten koktejl lásky a bolesti? Čo sa s ním stane? Čo sa stane s dvomi dušami, ktoré sú nesmrteľné?
Nedokážem. Nedokážem padnúť na kolená pred Bohom a požiadať Ho o vysvetlenie. Nedokážem vysloviť nahlas tie slová. Nedokážem si nahlas pomyslieť tie myšlienky. Nechcem, aby bol koniec, chcem, aby žili večne. Mimo mňa, v živote, ktorý sa nestane, ktorý sa stratil. Ktorý sme mali žiť spoločne. A popritom budem šťastná s niekým, kto bude šťastný so mnou. A tých pár ľudí sa odváži myslieť na dve duše, ktoré patrili k sebe, ktoré však žijú večnosť s inými. A je to dokonalé, malo to tak byť.

Len prosím, nezabudnite, že niekde tam, kde sa všetko stráca, je život, kde som ja, v bielych šatách, v objatí človeka, ktorý naždy bude súčasťou môjho celku.