Isteže som sa plietla a tá úžasná paní mi to povedala. Keď som sa k nej vrátila do izby po telefonáte s priateľkou tváriac sa, že je všetko v poriadku. Dostala som zo seba pár slovíčok: „Tak som tu znova! Som pri vás! “ Zazneli moje slová a ja som vlastne samú seba presviedčala, že moje problémy sú nepodstatné. V tom som cez rúšku tej panej zbadala jemný úsmev. Nechápala som to a tak som tam len stála a zvierala jej ruku. Ona zrazu prehovorila: „ Som rada, že ste tu! Ste veľmi milá.“

Ani keby ma obarili horúcou vodou. Stála som tam a žmurkala tak silno až som spôsobovala prievan (metaforicky samozrejme). Moje oči sa naplnili slzami a ja som sa ich snažila potlačiť. Nevládala som. Zdalo sa mi, že som sa ocitla na vzdialenom kontinente. Nevydržala a musela som utiecť do kaplnky. Sadla som si úplne dozadu aby som nebola na očiach. Plakala som a mala chuť niečo rozbiť. Nechápala som všetku tú nespravodlivosť. Nechápala som, prečo Boh dopustí aby sa tí ľudia tak trápili. Moja duša kričala a dožadovala sa odpovede. Existuje vôbec? Ach, Bože ak existuješ, prečo sa tak trápia?!

A v tom akoby pri vás niekto stál a jemne pohládzal vašu dušu. Sedela som nehybne zvierajúc bolestný ruženec a odriekajúc naučené slová.

Vtedy som zistila, že mnoho z ľudí sa očisťuje teraz a tu aby potom mohli vojsť priamo k Pánovi do večnosti. Vtedy som pochopila, že práca dobrovoľníka je potrebná lebo rodina to často nezvláda. Vtedy som pochopila, že som dostala od Pána veľkú milosť. Smela som vidieť jeho samotného v týchto ľuďoch. Smela som jemu samotnému obviazať rany. Prečítať rozprávku. Jemu samému som smela pomôcť zmierniť bolesť. Videla som Ježiša Krista pribitého na kríži v rôznych druhoch  chorôb. Ktoré boli neznesiteľné nielen pre pohľad ale i pre zápach. Choroby pre ktoré týchto ľudí odsunula ich vlastná rodina. A presne teraz keď vám píšem tento článok začínam chápať súvislosti. Začínam chápať, že som našla svoje miesto. Už viem kde chcem byť a kam kráčať. Moje srdce kričí radosťou a duša plesá v mojom Pánovi, že mne hriešnej ukázal seba samého. Je zvláštne, že si to človek uvedomí až keď sa na veci tak spätne pozrie. Dôležité však je, že si to vôbec všimne.

A ja už len čakám kedy ubehnú dva roky môjho štúdia na strednej škole a budem môcť odísť. Preč. Ísť tam, kde ma moja láska volá.

A útecha existuje. Často v tak jedoduchých veciach, ako sú dotyky. Nežné objatie alebo pohladenie sú často silnejšou útechou, ako milión slov.

O modlitbu prosí a v pokorení hľadá Michaela Jana Rolčeková