Podľa mňa,  dnes 5. novembra 2011,  by už všetci vodiči mali vedieť, že od 1.11.2011 platí novela zákona o cestnej premávke 8/2009 Z.z.  Jej zmyslom bolo,   sprísnenými  postihmi donútiť nedisciplinovaných vodičov, aby jazdili ohľaduplnejšie a brali ohľad nielen  na seba, ale  aj na  ostatných účastníkov cestnej premávky, a tak aby následne zabránili vzniku dopravných nehôd.

No moja osobná skúsenosť ako radového vodiča  z dnešnej soboty potvrdzuje opak, lebo  značná časť   vodičov jazdila nie, že  zle,  ale priamo  príšerne.  No veď posúďte sami. Ledva čo som v meste  prešiel autom 50 metrov,  a už pomimo mňa preletelo rýchlosťou 80 až 90 km/hod auto, ktoré šoférovalo,   také 18 až 20 ročné  mláďa. Normálne, by som si na takýto, skutočne  bežný priestupok,  ani nespomenul ale dnes áno, lebo to bol iba začiatok vodičskej arogancie.  Po ďalších, asi   20  prejdených kilometrov,  v strede dediny, na križovatke v tvare T    sa z ničoho nič  zľava,  v mojej jazdnej dráhe,  zjavili  dve čierne bicyklové príšery s prilbami na hlave, ktoré sedeli  na svojich  dvojkolesových  tátošoch veselo sa baviac. Ak by som v tejto zákrute nebol išiel krokom, lebo veľmi dobre viem, že je neprehľadná,  a ak by som nebol ešte aj zatrúbil,  tak mám na kapote svojho auta prilepeného najmenej jedného  mladého samovraha.  Manželka, sediaca vedľa mňa,  prvýkrát  skonštatovala, že  to nie je  normálne. A tak  som akosi úplne samozrejme,  ešte viac zvýšil  svoju pozornosť o to viac, že  na viacerých úsekoch komunikácie, po ktorej sme išli,  bolo  plno  hliny pomiešanej s popadaným hnojom, ktorý vyvážali poľnohospodári na svoje polia, ale akosi zabudli, že  tento neporiadok po traktoroch by po sebe mali aj upratať.    Nasledujúce desiatky prejdených kilometrov po kľukatej,  horskej ceste mi iba potvrdili, že dnes tam asi za volantom nesedeli skutoční vodiči, ale iba ich atrapy a to preto, že  5 zo 6 osobných áut,   ktoré šli v protismere  jazdili  po prostriedku cesty a najmä v zákrutách,    mi už po týchto skúsenostiach nič iné neostávalo, len ďalej jazdiť  krokom a úplne po krajnici.

Keď som sa po nejakých 15 kilometroch dostal zo zákrut,  na veľmi dobre udržiavaný a pomerne široký a priamy úsek  cesty, ktorá  je od Prešova vzdialená  len asi 10 kilometrov, tak som si sám pre seba povedal, že chvalabohu,  tu by to už mohlo byť  pokojnejšie. No len čo som si všimol, že  oproti  mne sa predpísanou 90-kou blíži asi 5 za sebou idúcich  osobných áut,  zbystril som zrak a skutočne sa to vyplatilo. To preto, že šiestym v poradí, bol so značkou BJ asi  superman, lebo ten túto mini kolónu začal najmenej  120-kou predbiehať, rútiac sa priamo  na mňa a za mnou idúce  autá. A tak vidiac, že aj keď je cesta dosť široká,  pri takomto spôsobe jazdy v protismere letiaceho vodiča,  nebude dosť miesta na bezpečne vyhnutie sa  som začal  blikaním svetiel upozorňovať toho šialenca, že ide po nesprávnej strane cesty,  no stále nereagoval. Musel   som preto  trúbiť a pribrzďovať. Zároveň som   sa už  začal vyhýbať  autu idúcemu  v protismere,   keď sa zrazu z ničoho nič  v mini  kolóne  objavila veľká medzera,  do ktorej tento hazardér,  s plne obsadeným osobným autom a bez zníženia rýchlosti   na poslednú chvíľu uhol.

Neviem,  čo tohto  mladého  vodiča viedlo k tomu, že jazdil takýmto príšerným spôsobom.    No toto viem iste. A to, že za našu dnešnú cestu bez nehody môžem vďačiť predovšetkým  nášmu   automobilovému  anjelovi   strážnemu.

Na našich,  v mnohých prípadoch stále nebezpečných cestách, takéhoto  anjela strážneho prajem všetkým ľuďom,  ktorí sa po nich pohybujú. J.Kotulič.