Pravdepodobne nenapíšem pre nikoho žiadnu novinku, že na internátoch sa občas stane nejaká tá krádež jedla, alebo prísad... teraz však bývam na priváte pod zámienkou písania bakalárskej práce a nevhodných podmienok na intráku pre túto záslužnú činnosť. Akosi som naivne dúfala, že isté veci sa zmenia, keďže troška drahšie bývanie mi zaručí aj určitý nadštandard... Jasné, že nemusím zápasiť o kúpeľňu s desiatimi ale len štyrmi ľuďmi, čo je celkom fajn, keďže som zo spolubývajúcich najobjemnejšia a zvyšok posádky nášho bytíka ľahko eliminujem.

Horšie to však je so stravovaním. Teda skôr s uchránením potravy, ktorú som si za ťažko zarobené eurá nakúpila, pred neohlásenými náletmi všežravých kobyliek. Po víkende sa hrám na vážneho detektíva, ktorý sa všemožne snaží vypátrať, kam zmizlo všetko jedlo z chladničky, skrinky a dokonca aj poličky...

Aj vám zvyknú takto ,,vziať roha“ konzervy a instantné polievočky? Asi začnem dávať do vchodu, či regionálnej tlače inzeráty typu ,,Polícia pátra“ a zneli by asi takto:

,,Kam odplával môj tuniak?“

„Ak niekde stretnete moje rožky, pošlite ich domov, lebo sú odvčera a skončí im trvanlivosť!“

„Nechajte prosím moje polievky žiť, aj ja mám hlad.“

,,ak ste náhodou videli trojicu nezvestných- kečup, horčicu a tatársku omáčku, kontaktujte ma na čísle...“

,,Finančná odmena pre toho, kto zneškodni instantná kávu na úteku a vráti ju neprebratému majiteľovi.“

Nikdy som nebola lakomá a môžete mi veriť, že každému, kto požiada, dám prvé- posledné, ale ak niekto tento fakt zneužíva, je to troška odporné. Osobne ma dosť naštve, čo naštve, vážne ma dokáže nasrať fakt, že po celom dni v škole nemám čo dať do huby, pretože niekto milý je ako kyselina a nezastaví ho ani fakt, že to čo konzumuje, nie je jeho... Nemám pocit, že by som mala niekoho kŕmiť, len preto, že radšej si kúpi cigarety, ako jedlo a radšej bude sedieť a priberať doma( samozrejme z mojich pokrmov), ako ísť na brigádu a na to jedlo si zarobiť.

Keď som hladná, som nepríjemná na svoje okolie a frustráciu z prázdneho žalúdka si liečim na svojom okolí, ktoré to našťastie začalo chápať hlavne preto, že aj ich akosi konzervy a pochutinky dostali nôžky.

Som sprostá a naivná ak dúfam, že bežná výchova ľudom  akosi automaticky káže kúpiť náhradu za spôsobenú škodu? Kam zmizli dva krásne slovíčka môžem a prosím??? Asi presne tam, kam môj drahý čaj aj s medom (veď aby čajíku nebolo v brušku smutno, tak treba zožrať aj kolegu). Najhoršie je, že sa hanbím ozvať sa a narobiť čoro-moro za kus chleba (keby len jeden) a radšej si všetko nechávam pod zámkom v mojej izbe. Zdá sa mi vrcholne trápne pripomínať 22 ročnému človeku, že aj ja bývam hladná a tak by som si rada večer aj dačo uvarila a bola by som rada, keby veci mnou kúpené skončili v mojom tráviacom trakte. Čo už? Blbá som! Namiesto toho, aby som prehrýzla tú hanbu, budem mať medzi knihami na bakalárku poukladané pečivo a vegetu a budem sa podkýnať na vreckách ryže.

Mrazenú zeleninu, jogurty a rybie prsty som však musela uložiť so spoločnej, ničím nezabezpečenej chladničky a som vážne zvedavá, koľko sa dožijú. A v podstate aj na to, či sa ja dožijem rizota...