Akoby sa môj tieň ocitol úplne v inom svete, v inom živote. V posteli leží postarší pán. Dýcha neisto a pomaly. Na jeho tvári vidieť každý jeden rok života. Každá jedna vráska ma svoj príbeh, svoju minulosť. Toľko myšlienok sa vznáša okolo mňa. A ja sa len ľahučko vnáram do nich. Pociťujem chlad, ktorý prechádza mojim telom. Cítim chlad v krvi, v hlave, v myšlienkach. Vnáram sa do oceánu. Do oceánu života. Vidím každú jednu sekundu života tohto starého pána. Ako pásal kravky na poli, jeho prvú lásku s krásnymi kučeravými vlasmi, ktoré sa zmotávali s jeho, jeho deti, vnúčatá. Vidím jablone, ktoré už nikdy nezarodia, záhradu, ktorá už nikdy nebude obrábaná. Jeden človek sa stráca. Stráca sa v tomto oceáne pochybností, strachu, temnoty. Po tých dlhých rokoch srdce zlenivelo, telo ochablo, tvár zvráskavela. Je čas. Čas odísť a prenechať štafetu iným, ktorí budú blúdiť a hľadať. Srdce tlčie čoraz pomalšie. Nechce sa mu. Už sa teší na svoju konečnú prestávku. Duša je už pripravená zlietnuť a byť slobodná. Len tak slobodne tancovať s vetrom. Posledný výdych. Posledné spomienky. Posledné myšlienky. Zrazu je tu len prázdna miestnosť bez života s mŕtvym telom na posteli. Za oknami sa naháňajú deti s ústami plnými čerešní, ľudia ďalej pracujú, milujú sa a plodia deti. Život plynie ďalej.