„Aj by som ti popriala dobrú noc, ale potrebujem svoj teplomer.“ Oliver sa najprv striasol, lebo ho táto veta vytrhla zo spánku no keď uvidel tvár Márie, upokojil sa a podal jej teplomer. Sám sa čudoval ako ho udržal pod pazuchou počas spánku.

       „Ďakujem,“ zo slušnosti poďakovala za teplomer a poriadne ho prezrela, „hm, 36,5. Naozaj neviem prečo ťa tu ešte držíme.“

       „To by som aj ja rád vedel.“

       „Čo hovoria páni doktori?“ odložila teplomer na pohyblivý stolík. Zostalo tam už iba jedno miesto práve na Oliverov teplomer. Mária si Olivera nechávala naposledy, aj keď jeho izba bola v strede chodby.

       „Nemal by som sa to skôr pýtať ja?“

       „Pravdupovediac sa vlastne len celý čas hádajú, na ktoré oddelenie ťa pošlú,“ potichu sa zasmiala. Až teraz si Oliver uvedomil že vlastne vôbec nevie, na ktorom oddelení v nemocnici sa nachádza. V krátkych rozhovoroch s rodičmi na to reč neprišla a na jeho prechádzkach do jedálne, ktorá bola na konci chodby, si nič nevšimol. Ale teraz mu to bolo úplne jedno. „Myslela som, ako sa tvária na kontrolách.“

       „No vlastne po celý čas len dokola opakujú citoslovcia typu: hm mm, ehm ehm,“ snažil sa napodobniť zadumaný výraz, „no a ešte sem-tam odznejú hlášky ako: Súhlasím, alebo: Nie, to nebude ono.“

       „Typické.“ Odsunula stolík ďalej od postele a posadila sa. Oliver doteraz ležal, a tak sa posadil tiež. „Tak, teraz mi už môžeš povedať čo ťa trápi?“

       „Myslím, že hej.“ Oliver sklopil zrak v nádeji, že sa vyhne Máriinmu pohľadu. „ Ja vlastne ani neviem čo ma trápi, lebo si vôbec neviem spomenúť, čo sa mi stalo.“ Teraz sa pozrel Márii do očí a stíšil hlas. „Ja len viem, že som cítil bolesť. Nie moju. Cítil som, že sa deje niečo zlé a ja tomu nemôžem zabrániť. Jednoducho obrovský pocit skľúčenosti. Potom mi prišlo strašne zle a ja som utiekol na záchod. Potom som už bol tu.“

       Mária len chápavo prikývla. Chvíľu na Olivera iba zamyslene pozerala no potom znova ukázala, aký očarujúci má úsmev. „Už tu máš priateľov?“

Oliver znova sklonil hlavu. Zaujímalo Máriu vôbec to čo rozprával? Potom si však uvedomil že je asi naozaj lepšie, keď sa viacej nevypytuje a prešla na voľnejšiu tému.           „Nie. Na socializáciu som zatiaľ nemal čas ani náladu.“

       „A čo pri jedle? Ostatní pacienti sú veľmi výreční.“

       „Však to. Oni si tam hovoria o svojom a ja sa radšej v kľude najem na konci stola aby som si znova mohol ľahnúť.“

       „Ale no tak. Nesmieš byť takýto. Vieš čo? Pošlem ti sem niekoho aby ste sa porozprávali.“

       „Nie. To vážne nepotrebujem,“ zareagoval protestne Oliver.

       „Z tohto sa nevyhovoríš. Po raňajkách ťa príde niekto navštíviť. Usteľ si posteľ, nahoď milý úsmev a uvidíš že sa tu potom budeš cítiť lepšie,“ vzala si svoj stolík s teplomermi a vyšla z izby. Oliver nechápal ako mu toto mohla urobiť. On má vo svojej izbe svoj pokoj, svoje vlastné útočisko. Izba sa pre neho za ten čas čo v nej strávil stala jeho svätyňou. Jej chladné biele steny boli tým jediným na čo sa dalo hodiny a hodiny pozerať. Jej neutrálnosť bola ako určená na rozpamätávanie. Iba tu mohol beztrestne ležať celý deň. A teraz by mu to malo prekaziť nejaké iné decko. Oliver zvraštil čelo, vzal zo stolíka pri posteli príbor a vybral sa na raňajky.

       Po chodbe kráčal pomaly. Nemal sa kam ponáhľať. Vedel, že za stolom už všetci raňajkujú a neho si znova nebudú všímať. Priestor so stolmi na konci chodby, ktorý slúžil ako jedáleň, bol len niekoľko krokov od Oliverovej izby. Keď prišiel do jedálne očami vyhľadal svoj stôl. Rozloženie stolov bolo úplne zreorganizované. Oliverovi sa dokonca zdalo že jeden či dva aj chýbajú. Našťastie dnes a včera prišli traja noví mladí pacienti, takže takmer všetci teenageri sa sústredili v jednom rohu jedálne a vášnivo debatovali o svojich záľubách. Oliver si vybral stôl v druhom rohu jedálne pri ktorom sedeli dvaja asi 25-roční chalani. Sadol si na kraj stola.  Na tanieri mal krajec chleba, maslo a džem. Rozbalil si servítku v ktorej mal nôž a začal si natierať džem. Mladíci niečo hovorili no ich slová iba lietali okolo Oliverovej hlavy ako rozfúkané lístie. Neprejavil najmenší záujem o ich konverzáciu. Až kým nezapočul z ich strany svoje meno. Trochu ho to prekvapilo a mierne aj vystrašilo. Rýchlo zdvihol hlavu no nič nepovedal. Mladíci sa na seba stále pozerali a vôbec neregistrovali že sa na nich Oliver pozerá. Potom si Oliver uvedomil, že jeho meno muselo padnúť iba v kontexte a nikto od neho nič nepotrebuje. S úľavou si odfúkol a pousmial sa nad sebou. Dal do úst posledný kúsok chleba a vstal. Vzal tanier a neotvorenú kocku masla. Prišiel k regálu kde sa odkladá riad a položil tam tanier. Blonďavej sestričke s kávou v ruke ktorá stála pri regáli podal maslo, poďakoval za „výdatné“ raňajky a vykročil smerom k svojej izbe. Teraz mal už rýchlejší krok ako keď išiel na raňajky. Niekedy ho z ničoho nič silno rozbolela hlava a potreboval si čo najskôr ľahnúť. Tak ako teraz, no keď už sa chytil kľučky, na konci chodby, kde boli vstupné dvere uvidel Máriu a pri nej mohutnú postavu. Bolo to len asi 20 krokov takže v tej bradatej postave okamžite spoznal svojho otca Adama. Obaja boli bokom k chodbe, rozprávali sa a pozerali sa na seba. Smerom k Oliverovi sa nikto neobzrel. Ťažko im bolo rozumieť, ale chodba bola prázdna a dobre zosilňovala zvuky. Nakoniec Oliver predsa len spoznal nejaké vety.

       „Nie, budeme musieť počkať....“ Mária si držala ruky pred sebou a mala sklonenú hlavu.

       „To nie je fér. Dúfam že ho nič nepoloží. Stane sa to čoskoro a ja nechcem aby bol sám.“

       „Ja viem. Mám aj iných pacientov a nemôžem ho stále ....“ ďalej už nerozumel lebo okolo nej prechádzali sestričky a preto stíšila hlas.

       „Dôveruješ mu na sto percent?“ Adam svoj hlas stíšiť nedokázal.

       Mária súhlasne prikývla: „Už by mali byť spolu.“ Teraz sestričky prechádzali popri Oliverovi a na chvíľu mu zakryli výhľad na otca a Máriu. Keď ich znova uvidel, otec už bol na ceste k výťahom a Mária sa posadila na stoličku pri dverách. Oliver sa snažil vyhnúť tomu aby si ho Mária všimla. Mal teraz na ňu síce nespočetne veľa otázok no najprv si v nich musel urobiť poriadok. Rýchlo teda odvrátil pohľad od veľkých presklených dverí na konci chodby a potlačil kľučku ktorú ešte stále držal.

       „Zdravím,“ na druhej, doteraz voľnej, posteli ležal asi sedemnásťročný chalan s hrdzavými vlasmi a vyšportovanou postavou. Ležal na boku a hlavu si podopieral rukou. Na sebe mal tmavomodré pyžamo na ktorom boli lopty a bránky. Na ňom vyzeralo trochu smiešne ale keďže na oddelení mal každý pyžamo, našli sa aj horšie prípady. Pod posteľou bola otvorená značková športová taška z ktorej viseli sluchátka a bolo v nej vidno zopár časopisov.

No super. Nie len porozprávať. Ona my ho sem rovno nasťahovala. Pomyslel si v duchu Oliver, prevrátil očami a povzdychol si: „Čau.“ Snažil sa čo najskôr hodiť sa na posteľ. Znova ho rozbolela hlava. Prišiel k svojej neustlanej posteli (neposlúchol Máriu ani v ustlaní postele ani v milom úsmeve), zhodil z nôh šľapky a rýchlo si ľahol na chrbát. Nový chalan ho po celý čas pozorne sledoval. Oliver zatvoril oči.

       „Martin.“

       „Prosím?“ Oliver musel otvoriť oči a to ho trochu nahnevalo.

       „Moje meno je Martin,“ Oliver znova zatvoril oči, „a tvoje?“

       „Oliver. Tu je snáď niekto kto ma nepozná?“

       „No vlastne nie, ale nevedel som čo sa skôr opýtať.“

Oliver sa pousmial ale očné viečka nechal stále spustené: „Skvelé.“

       „No hej...“ v Martinovom hlase bolo počuť ako hľadá slová a súvislé vety, na ktoré by Oliver konečne živo zareagoval.

       Z Martinovho zamysleného pohľadu do zeme ho nečakane vyrušil Oliver: „Už si tu nastálo?“ jeho hlas bol podráždený.

       „Myslím že hej. Nemám dôvod odchádzať,“ načiahol sa k svojej taške pod posteľou, vytiahol z nej asi päť športových časopisov a položil si ich na stolík vedľa jeho postele, „prišiel som včera a najprv ma dali k dvom chalanom Mišovi a Danielovi, potom ťa zoznámim.“

       Oliver ho prerušil: „Ďakujem. Nepotrebujem.“

       „Myslím že ani oni to nepotrebujú k šťastiu,“ povedal si iba pre seba Martin. „Aj tak. Potom dneska ráno ma dali sem.“ Keď nezaznamenal žiadnu reakciu od Oliverovej postele, znova sa vrátil k svojim časopisom. Vzal si všetkých päť a postupne si pozorne prezrel titulky. Na poslednom sa zastavil. Ostatné štyri odložil naspäť na stolík a s tým piatym si ľahol. Listoval stránky a zastavil sa na jednej, z ktorej sa naňho usmieval David Beckham. „Ten Beckham v živote nevedel hrať futbal ale už má vlastnú voňavku, vlastné bríle ešte aj na trenkách má vlastnú značku. Blbý show biznis.“ Martin dúfal že sa Oliver chytí aspoň súhlasným prikývnutím, no jediné čoho sa dočkal, bolo protestné otočenie sa na bok. Martin pokrútil hlavou a otočil stranu. Oliver cítil ako pomaly zaspáva. Cítil ako sa mu teplo vlieva do hlavy a jeho svaly pomaly ochabujú. Nebránil sa tomuto pocitu a oddal sa svojim snom aby ho viedli cestou spánku.

Oliver Bielovič