Celý čas som išiel dvadsať metrov za tebou, nečakane si sa mi zjavila pred očami – akoby si vyliezla z kríkov pri ceste. V jednu chvíľu si otočila hlavu a pozrela cezo mňa ako by som bol priesvitný. Snažil som sa ťa nedobehnúť, neporušiť pravidlá, dodržať dohodu, že sa stretneme až Tam...

 

Vedľa polície, polikliniky, pošty na moste, lekárne, cez bránu, okolo kostola...

 

Ako sme kráčali popri arcibiskupskom úrade, jediné čo bolo počuť bolo klopkanie tvojich opätkov, ktoré sa odrážalo od všetkých okolitých budov. Dokonca si si prešla na pravú stranu chodníka, lebo tam, je iná dlažba... Zahli sme za roh... Ty a ja tebe v pätách... Už len pár krokov a sme Tam...

 

...

 

Zasa sme sa rozložili na dvojčleny. Sedíme na lavičke. Miestami sa čudujem, ako môžeš tak rýchlo zabúdať... Počujeme identické vety od náhodných okoloidúcich... Konečne vidím tú pravú farbu – nie je to zelené, ale modré. Z blízka je to úplne iné... Už nemáš hnedé ruky, ale podvedome sa niekedy chytáš prsteňa... Aj mne sa páčia tulipány, ale ružové nie až tak moc ako červené...

 

...

 

Ostávam už len ja sám... Asi pôjdem domov... Alebo nie?