Keď si v duchu premietnem ako to vyzeralo trebárs v Košiciach pred 30 rokmi, tak sa mi ani veriť nechce do akých obrovských rozmerov sa natiahol tento pre nich nežiaduci koníček. (V tom období, keď mal každý desiaty občan psa, tak si myslím, že to ešte nadsadzujem, ale teraz si dovolím tvrdiť, že v Košiciach je okolo 70 – 80 000 psov). Tým nechcem naznačiť, že by to nemalo byť, veď každý živí tvor má nárok na to, aby si to tu „užil na tej modrej planéte“, nie iba my.

  No smutné už je na tom to, že „v móde už je stúpajúci trend“ bezprizorných – opustených, skrátka túlavých psov.

   V myšlienkach sa vraciam do mojich detských čias a spomínam na to, čo by som bol dal za to keby som mohol vlastniť psíka = najvernejšieho priateľa, lebo s mojimi bratmi, priznám sa to nebolo vždy ružové, lepšie povedané boli to vzácne chvíle, keď sme skutočne bratsky nažívali.

  Rozhodol som sa pre čitateľov priblížiť udalosť v ktorej som sa ocitol, keď mi dobrí ľudia darovali psíka:

       Hary a ja 

Išlo mi na 16. rok, roznášal som v sobotu noviny a časopisy. Tým, že ma všetci v Úbreži  poznali (a vedeli, že nám dva roky predtým zomreli rodičia), občas mi v niektorých rodinách zabalili ovocie, kúsok slaniny, a ktorí chovali kravy, rozdelili sa s nami so syrom, s maslom alebo aj s čerstvo nadojeným mliekom.

V každom dvore, kde chovali psa, som sa každému takémuto tvorovi prihovoril a pomaznal som sa s ním. Náš lesník – vidiac môj vzťah k psíkom a hádam aj v snahe preukázať mi náklonnosť – ponúkol mi asi 4-mesačné šteňa. (Nevyznám sa v rasách, ale bastard to určite nebol, lesník bol dlhoročný chovateľ psov.) Keď mi Haryho ponúkal, dodal, že by ho vedel bez problémov v meste predať, ale keď vidí, ako mám psíky rád...

Bratia ani teta Anna, ktorá sa o nás starala, neboli ,,prírastkom“ dvakrát nadšení, ba  teta hneď spustila na moju hlavu spŕšku:

 – No už len pes nám v dome chýba! Každú korunu potrebujeme ako soľ, a ty dovedieš ďalšie hrdlo.

Darmo som ich obmäkčoval, že sa o Haryho postarám sám. Nič nepomohlo, asi po troch týždňoch teta rázne rozhodla:

– Pes musí z domu preč!

Moji bratia ju podporili, ba ešte ma nahovárali, nech psíka dakomu v dedine predám. Lenže ani to nebola praktická rada. Kto chcel psa doma mať, ten si ho už zadovážil, nečakal na mňa. No nakoniec sa mi podarilo presvedčiť jedných starších manželov, obaja už boli na dôchodku, že ak si Haryho „kúpia“, aspoň im ochráni majetok pred Cigánmi (ktorí občas „zablúdili“ do dvorov najmä starších ľudí, aby si naoberali ovocie). Pri odchode mi starká vtlačila do dlane 5 korún, vraj ,,nech to nie je úplne zadarmo“.

Odchádzal som z ich dvora smutný, že musím Haryho opustiť, ale zároveň spokojný, že ho nechávam v dobrých rukách.

Prvé, čo sa ma bratia opýtali, keď som sa vrátil bez psíka:

 – A koľko ti zaň dali?

Mohol som klamať a vyhnúť sa zbytočným posmeškom. Ale čože už, aj tak by sa raz dozvedeli pravdu, nuž som im povedal celý „priebeh predaja“. Ani vtedy, ale ani neskôr, keď som sa s nimi stretol, neodpustili si  posmešné poznámky o mojom ,,obchodníckom talente“, vraj som si mal za psíka pýtať aspoň 100 korún.

Ani po rokoch nepochopili, aká bola doba. Ani to, že ja som môjho Haryho v skutočnosti predať vôbec nechcel...

  Po rokoch, keď už som sa osamostatnil a založil si svoju rodinu, tak moje dcérky (mali vtedy jedna 7 a druhá 9 rokov) začali dobiedzať – oco kúp nám psa. (Minimálne 4 roky predtým som odolával tomuto pokušeniu, stále som zdôrazňoval, že pes do bytu v bloku nepatrí). Vychcané srajdy so mnou vybabrali a to tak, že tento deň si dodnes vyčítam. Že prečo?

   Pochopiteľne, že som vedel a videl ich detskú túžbu tak, ako som ju prežíval ja, keď som bol v ich veku.

  V spomenutý deň za mnou prišli moje dcéry a hovorili mi, oco poď s nami ku babke jednej našej kamarátky a uvidíš tam u nich krásne malé šteniatka. (vtedy by ma ani vo sne nenapadlo, že moje dcéry sú už také vybité).

   Ocko kúpme si jedného, my nič iné už nechceme (doposiaľ som im choval na balkóne bieleho zajačika, ktorého darovali žiaci na konci školského roku mojej polovičke ako ich triednej učiteľke. Okrem neho sme u nás vystriedali škrečkov, rybičky a papagájou – tie malé uškriekané – ani teraz narýchlo si neviem spomenúť na názov ako sa pomenúvajú – tuším Korely, alebo tak nejako). Dosť na tom, že domou spolu s dcérami som v náruči doniesol malú huňatú guličku (zhruba polkilovú) pudlicu aprico, či ako sa to presne označuje – to na rozdiel odo mňa moja mladšia dcéra Zuzana, tá už vtedy sypala z rukáva všetky rasy – moja polovička iba zareagovala ty nemáš rozum, čo ma v danej chvíli mierne šokovalo, lebo ona by našim deťúrencom „zniesla aj modré z neba, pokiaľ by ju o to požiadali.

  Čitateľ už určite vycítil, že ta ich starostlivosť o našu Tocie netrvala dlho, zhruba 3 mesiace. nie žeby doslova sa o ňu nezaujímali, ale keď ju bolo treba venčiť tak oco, mama choďte „my sa potrebujeme učiť“. (Nechcem sa tu už viac rozpisovať, lebo by to bolo zdĺhavé, ale nakoniec po 4 rokoch sme boli dlhé roky majiteľmi dvoch psov. totiž dcéram sa podarilo presvedčiť ma, aby sme si nechali jedno z Tociených šteniat).

 Zhruba pred 2 rokmi nám obidve uhynuli, lepšie povedané staršiu som bol nútený nechať utratiť, lebo už sa iba trápila. (Pre zvedavých – mladšia mala 10 ale pol roka po svojej materi sa u nej náhle prejavili veľké nevoľnosti a aj keď sa veterinárka snažila robiť čokoľvek po 2 dňoch nám Pebina uhynula na rakovinu pečene).

  Medzi tým sa moja Zuzana osamostatnila, išla bývať do podnájmu. Nebolo by na tom nič čudné, kým som nezistil, že ona už má svojho psa. (Krátko na to došlo k uhynutiu našich psov). Takže naša Zuzana to s tým žiaľom neprežívala až tak zle, lebo viem si predstaviť, čo by bolo ak by nemala toho svojho. (Mimochodom našla Lunu – meno jej dala sama – priamo na Hlavnej ulici v Košiciach. Vychudnutú, špinavú a vyhladovanú. Inač je to teraz nádherný pes, celá čierna, iba na hrudi má malý biely fliačik, ktorí dcéru inšpiroval k tomu, že jej dala to spomenuté meno. A je to križenec Rotvajlera s Vlčiakom, alebo niečím takým, zase iba Zuza tá to sype „ako Švajčiarske hodiny“. Keď ju našla, hľadala majiteľa. No nenašla. Preto zašla s ňou na veterinu aby zistila jej vek a zároveň aby jej potvrdili rasu. (Mala pol a teraz už bude mať 3 roky).

  Znovu aby som to nenaťahoval. Pred dvoma rokmi nás dcéra „dotlačila k tomu, aby sme jej kúpili byt“.

  Museli sme dať náš byt do hypotéky, lebo na kúpu bytu sme nemali.

Najhoršie na celej veci je to, že dcérin byt splácam ja, lebo ona ako učiteľka na ZDŠ ma malý zárobok a z toho titulu jej ani nedali pôžičku.

  Teraz, keď som už nezamestnaný, tak „tlačím na dcéru, že je mi úplne jedno, čo urobí, ale, že hlavne, že ja splácam jej byt a ona chová cudzieho psa“ (mimochodom má vyše 40 kg).

  No čo mám ju zabiť? Keď aj ja mám rád psov. (pochopiteľne otázka sa vzťahuje na dcéru Zuzanu). Laco