Jeden  víkend som bol sám doma bez Lucky. Mala ísť niekde na oslavu. Mne sa nedalo, lebo som mal ísť robiť. Ona odišla už v piatok večer. Išli niekde na chatu. Mala sa vrátiť až niekedy v nedeľu večer. Ani sama to presne nevedela. Dohodli sme sa, že sa mi ozve a dá vedieť, kedy príde. Ak by veľmi chcela ísť domov, stačí zavolať a zbehnem pre ňu. Ale neveril som, že zavolá. Už dlho nebola so starou partiou takto sama. Budú si mať čo povedať. Rapotať budú celý víkend. Aj im málo nakoniec bude. Však čo sa už len dá povedať za tých pár hodín, čo budú spolu. Ešte boli toľko v kontakte, že o sebe vedeli dosť a nemuseli sa rozprávať všeobecne. Ale nie toľko, aby si nemali za pár hodín čo povedať.

Nevedel som čo so sebou, tak som išiel do krčmy, tiež za starými kamarátmi. Niektorých z nich som nevidel celé mesiace. Odkedy som sa zmenil k lepšiemu. Teda v mojich očiach som si pripadal lepší. Ale to som ešte nevedel, že sa rútim do záhuby. Privítali ma ako inak pivom a borovičkou. Aby sme si hneď na začiatku spomenuli na staré dobré časy, keď mnou ešte pretekal alkohol, ako voda cez Niagarské vodopády. Začali sme si spolu pripíjať ako za starých čias a rozprávať, kto má čo nové. Presnejšie oni sa ma pýtali. Lebo ja som od nich zdrhol. Oni sa stále stretávali. Poznali sa lepšie, ako poznali vlastné ponožky. Nemali pred sebou žiadne tajomstvá. A aj keby sa pokúšali nejaké zachovať, keď boli opití,  aj tak povedali všetko, čo im slina na jazyk doniesla.

Asi tak okolo polnoci sa mi už nechcelo počúvať a odpovedať na tie isté otázky a tie isté opité reči, ktoré sa ani po takom dlhom čase nezmenili. Stále to boli tie isté príbehy. Len niektoré sa časom pomenili. Samozrejme k lepšiemu zo strany rozprávača. Keby som to stále počúval, tak by som si tú zmenu ani nevšimol. Menili ich pomaly. Ale keď som to počul po dlhšom čase, uvedomil som si, ako pekne doplnili a upravili svoju pravdu. Takže som vypadol okolo polnoci s výhovorkou, že už pôjdem domov, že zajtra ráno vstávam a chcem sa trocha vyspať. Pre nich to bolo nepochopiteľné, pretože oni ťahali niekedy až do rána a takí išli potom robiť. Ja som sa ale zmenil a tak sa ani veľmi nečudovali, že som radšej odišiel. Ale do prázdneho bytu sa mi ešte nechcelo, tak som zamieril na najbližšiu diskotéku. Pri vchode som zaplatil vstupné veľkej vyholenej gorile. Vstúpil som do miestnosti a opitým pohľadom som zistil, kto a čo je tam. Či je tam vôbec niečo, čo by stálo za to, aby som sa prihovoril. Za chvíľu som si našiel svoju obeť. Veľmi krásnu blondínku. Mierne tackavým krokom som k nej prišiel.

„Ahoj slečna. Ako sa máme takto na obed?“ ani som nevedel ako a už som jej videl len chrbát. Teda ona mi ukázala chrbát, ale ja som sa jej pozeral na zadok. Mala ho krásny. Prvý neúspech ma však neodradil. Len čo sa zase zastavila pri bare, dobehol som.

„Smiem ťa na niečo pozvať?“ opýtal som sa, ale ani tento pokus nevyšiel tak, ako som očakával. Ale tento raz to už bolo lepšie. Už sa len otočila a ja som si zase mohol pozrieť jej zadok. A bol ešte krajší ako pred chvíľou. Ani tento neúspech ma neodradil. Prečo by aj mal. Veď aj to odmietnutie malo svoje výhody. Mal som na pár sekúnd ten najlepší výhľad na ten najkrajší zadok na celej diskotéke. Tí čo boli odo mňa ďaleko, mi len slepo závideli tých pár sekúnd, kedy som si ho mohol obzrieť.

„Slečna, chcem vás len pozvať na pohárik. Nechcem predsa tak veľa,“ začal som bľabotať. Len teraz som nevedel, či chcem, aby pozvanie prijala, alebo zase odišla. Porozprávať sa s takou peknou slečnou je jedna vec. Ale pohľad na tu krásu jej pozadia je zase druhá vec.

„Keď si taký neodbytný, tak dobre, ale len jeden drink,“ povedala.

Hneď som objednal dvakrát to, čo slečna pila. Keď som vytiahol sto eur, hneď sa jej zbystril zrak. Ale to som ja už nevidel. Bol som veľmi zabraný do toho, aby mi dobre vydali. To už bola profesionálna deformácia, že som počítal spolu s barmanom keď mi vydával. Aj keď som bol opitý, stále som ešte vedel pomerne slušne počítať. Išli sme si sadnúť ku stolu, kde bolo tichšie. Odrazu bola veľmi priateľská. Bavila sa na mojich vtipoch, aj keď som povedal hocijakú blbosť, čo aj vôbec nebola smiešna. Ja som jej to opätoval, aj keď to bolo aj z mojej strany veľmi neúprimné. Ale to mi bolo jedno. Ja som videl iba ju a to, aká je pekná. Keď sme dopili, objednala nám ďalšie pitie. A potom ďalšie a ďalšie. A vždy ešte drahšie ako to predošlé. Pili sme skoro do záverečnej. Keď mi došli peniaze, platil som kartou a vtedy som nemal ani len šajnu o tom, koľko vlastne míňam. A v tej chvíli mi to aj bolo srdečne jedno. Ja som sa bavil a moja partnerka tiež.

Keď nás už vyhodili, nechcel som ísť ešte domov a očividne ani moja slečna nechcela ísť domov. Chcel som ju pozvať ku mne domov, ale to odmietla, že ona k nikomu domov nechodí, že to je pod jej úroveň. Ale že vie o dobrom hoteli, kde sa ešte môžeme zabaviť. Nevedel som o akú zábavu jej ide. Alebo presnejšie, som to ani nechcel vedieť. A tak som neváhal ani minútu. Prišli sme do krásneho hotela. Samozrejme objednala najlepšiu izbu a ja som to automaticky zaplatil. Vyšli sme hore. Ani som nevedel ako, ale začali sme sa bozkávať a vyzliekať. Nič som nevnímal, len ju. Za chvíľu sme boli vyzlečení a milovali sme sa v posteli. Bola riadny divoch. Striedali sme polohy a milovali sa do úplného vyčerpania, až sme napokon zaspali.

Keď som sa zobudil, ani som poriadne nevedel, kde to vlastne som. Hlava ma ukrutne bolela. Slečna bola už preč. Pozrel som sa na hodinky. Boli už skoro tri hodiny poobede. V hlave som si začal premietať, čo sa vlastne minulú noc dialo. Pekne postupne som sa rozpamätával, skladal som si príbeh v hlave, ako a čo sme robili. Po chvíli som si na všetko spomenul a išiel som sa osprchovať, lebo izbu som mal zaplatenú na celý deň, keďže sme prišli až nadránom. Vedel som, čo som spravil, ale ešte som bol príliš opitý na to, aby som si poriadne uvedomil, čo som to vôbec spáchal za vec. V mobile som si našiel neznáme číslo a pri ňom meno diskotéka. To bola pre mňa typické. Napísať prvé čo ma napadne a po čase ani nevedieť, kto to je. Ale tu som si bol na sto percent istý, že to bola ona. Chcel som jej zavolať, ale číslo bolo zlé. Buď som si ho zle zapísal, alebo mi schválne dala nefungujúce číslo. Bol som pre ňu len epizóda, ktorú si bude pamätať asi tak deň. Ďalší pako, ktorý jej platil celú noc a potom sa s ňou vyspal. Hračka na jedno použitie. Použiť a zahodiť. Zabudnúť kto to bol a ísť ďalej. Ďalšia diskotéka, ďalšia noc a ďalšia pako-hračka s ktorou sa dá pohrať. Ak je dobrý a bohatý, môžeme sa stretávať aj častejšie. Ale nie dlho. Veď každá hračka raz omrzí, alebo jej dojdú peniaze a vtedy treba ísť ďalej k ďalšiemu. Až kým prestanú byť po ruke ďalšie hračky. Vtedy treba spraviť posledný krok a nájsť si bohatého manžela. Takého, ktorý ju dokáže zabezpečiť na celý život. Najlepšie, aby nebýval ani často doma, aby mala čas na svoje kamarátky, svoje záľuby a samozrejme svoje ďalšie hračky, pre ktoré už bude skôr zaujímavá svojimi peniazmi, ako svojou krásou, ktorú umelo udržuje tým tých najlepších plastických chirurgov. Občas odsať tuk, vyhladiť vrásky, spevniť prsia, zadok a žiť krásny život v prepychu až do konca dní.

Zišiel som dole. Na recepcii som sa spýtal, či je všetko vyplatené. Keď povedali, že je všetko v poriadku a dali mi účtenku, pobral som sa pomaly domov. Účtenku som hneď zahodil. Pomaly, ale isto mi dochádzalo, čo som to vôbec za človeka. Prvá krajšia žena a ja s ňou hneď idem do postele. Striedali sa vo mne pocity viny, že som podviedol svoju lásku s pocitmi odkopnutého šteňaťa. Keď som prišiel domov, nevedel som čo mám spraviť. Bolo mi zle. Chcelo sa mi vracať. Chcelo sa mi plakať. Ale ani jedno som nedokázal. Len som sedel v kresle a díval sa do blba. Chcelo sa mi spať. Zobudiť sa a zistiť, že to všetko bol len zlý sen. Ale vedel som, že to tak nie je. Chcelo sa mi zomrieť. Ale bol som veľký zbabelec na  to, aby som to spravil. Nechcel som nikomu z blízkych ublížiť. Mne by bolo jedno, že som mŕtvy. Skôr by som bol aj rád. Ale čo by robili rodičia, kamaráti a známi. Veľmi by som im ublížil. Stačilo, že som ublížil svojej láske, aj keď o tom ešte nevedela. Srdce mi vravelo, že jej to mám povedať, ale rozum, že nemám blbnúť. Bola to moja chyba, ja nech sa trápim, koľko len chcem, ale ona nech sa netrápi. Ale nezdalo sa mi správne, takto ju klamať. Nevedel by som sa jej pozrieť do očí. A raz by sa, tak či tak, pravdu dozvedela. Od priateľov by sa to dozvedieť nemohla, na to nebola šanca. A ani od tej s ktorou som tento skutok spravil. Jedine ja by som to povedal. A ja by som sa k tomu určite raz priznal. Skôr či neskôr. Zapol som počítač. Takto sa priznať sa mi zdalo lepšie, ako priamo do očí. To by som nezvládol, musel by som ujsť od nej niekam ďaleko, alebo sa prepadnúť od hanby.

Nebola prihlásená, tak som si išiel uvariť kávu. Hlavu mi išlo rozdrapiť. Nebolela ako chorá hlava. Bolela ako hlava, ktorá ma veľa starostí, s ktorými si nevie rady. Na toto ešte žiadne lieky vymyslené neboli. S týmto si musí každá hlava poradiť sama. Keď som sa vrátil na počítači mi už svietila správa.

Ahoj lásočka. Ako? Kde si sa mi túlala?

Ahoj miláčik..., začal som odpisovať, ale nevedel som, čo mám robiť, či sa priznať, alebo to nejako zahovoriť a tváriť sa, že sa nič nedeje. Že je všetko v poriadku a ja som nič nespravil. Nevedel som sa rozhodnúť. Myšlienka, že jej tom mám povedať mi naháňala strach. Mal som ju veľmi rád a nechcel som jej ublížiť. Len som nevedel, čo jej viac ublíži, či priznanie, alebo nepriznanie. Nechal som to teda na náhodu, ako sa to vyvinie samo.

Bol som včera troška von a prehnal som to.

Mladý pán sa nám opijkal J))) No pekne, hlávka bolí, bolí?

A ešte ako bolí, už nepijem, toto bolo poslednýkrát.

Jasné, to som už počula toľkokrát, že tomu neverím a pochybujem, že ty tomu sám veríš. Aj ste sa boli niekde zabaviť?

Skoro som odpadol. „Čo ak ma niekto jej známy videl, alebo je jasnovidec a veští si z kryštálovej uhorky,“ začalo sa mi preháňať hlavou.

Hej boli sme potom ešte na diske, chalani ma tam dotiahli. Zase som im podľahol.

 Skúsil som zaklamať. Aj keď som vedel, že mi to nepomôže v mojom rozhodovaní ako ďalej.

A čo slečny? Pekné boli?

Pekné boli, ale ani jedna taká krásna ako ty. Na teba sa žiadna nechytala.

To hádam nie, tam sa nájdu veľmi pekné slečny. A ako ťa poznám, tak si neodolal ani jednej.

Toto nemá ďalej význam. Musím sa ti s niečím priznať. Bol som ti neverný.

 Vyhŕklo to zo mňa, ani som nevedel ako. Nevedel som ovládať svoje prsty. Písali čo chceli. Teda, čo im kázalo moje podvedomie, moje srdce. Rozum sa na to radšej nedíval. Zatvoril oči a nedíval sa, čo píšem. Stále nevedel rozchodiť, čo som to spravil. Srdce na tom nebolo o nič lepšie, ale to už nevládalo žiť ďalej v klamstve. Preto chytilo moje ruky a písalo. Následne som jej napísal, ako to v skutočnosti bolo. Napísal som jej tvrdú, krutú, chladnú pravdu. Nič som nevynechal, nič som nezmenil, ani nezveličil. Bola to moja najúprimnejšia spoveď. Chcelo sa mi plakať, ale nedalo sa. Oči sa museli dívať na to, čo píšem. Každý pocit sa mi pri písaní vrátil. Prežil som to všetko ešte raz. Dopodrobna. Každý obraz, každý pocit. Keď som dopísal, bolo mi ešte horšie, ako predtým. Mal som byť rád, že to mám za sebou, ale nebol som. Stále som mal ten istý pocit, že chcem zomrieť. Prosil som Boha, Satana, každého koho som len mohol, nech ma zabijú, ale asi sa so mnou chceli ešte pohrať. Ešte mali so mnou veľké plány. Lucka sa už chvíľku neozývala. Bolo mi z toho všetkého strašne zle. Chcelo sa mi grcať. Chcel som vyvrátiť všetky vnútornosti, črevá, srdce aj pľúca. Chcel som to všetko vidieť v záchode. Hlavne srdce, aby ma už nebolelo. Ale aj tak by to nepomohlo. Aj tak by som si to všetko vyčítal. Hlavou sa mi preháňalo všetko možné aj nemožné. Videl som ju presne, ako keby sedela predo mnou, ako tam plače. Moje myšlienky išli na plno. Čo som to do riti spravil? A bola to nevera. Ja som to ani nechcel, stále som miloval Lucku. Ani som nevedel, čo robím, čí som a čo som. Nebolo by horšie, keby som to spravil pri plnom vedomí. Vtedy by som vedel, prečo to robím. Vedel som, že alkohol nie je ospravedlnenie. Len v duši som si to ospravedlňoval. Ale to som mal Lucke, nie sebe.

Stále neodpisovala a mne behali hlavou stále ďalšie myšlienky. Nie je horšie, keď niekto myslí pri sexe na niekoho iného. Keď chlap zatvorí oči a namiesto svojej partnerky spí s Angelinou Jolie. Alebo ona s Bradom Pittom a pritom kričí z plných pľúc: ÁNO MILÁČIK, SI SUPER!, po sexe sa otočí a povie: „Bol si super, lepší sex som ešte nemala.“ A pritom ho ani nevnímala, bola iba vo svojich myšlienkach. Ona, alebo on, to bolo len telo, ktoré nevnímali ako človeka, ale ako súčasť sexu. Vtedy to partneri robia vedome. Alebo keď niekto masturbuje na obrázkom, alebo pri porne. Zatvorí sa v izbe a tiež si predstavuje, ako to robí s niekým iným. Potom, keď príde partnerka domov, tvári sa, ako keby sa nič nedialo a povie: „Ahoj láska, si tá najkrajšia na svete.“ A pritom si v duchu povie: „Do piče, schudni konečne. Je mi z teba a z tvojej slaniny zle. V spodnom prádle ťa nechcem ani vidieť a nie to ešte vyzlečenú.“ A keď odchádza jeho láska zase preč, teší sa na svoju samotu a na to, ako si to zase rozdá s nejakou inou celebritou.

Lucka sa stále neozývala. A mne bolo stále horšie a horšie. Chcel som jej zavolať, ale bál som sa. Nevedel by som, čo jej povedať, nevedel som nič. Len som si predstavoval, ako idem grcať. Ten jediný pocit vo mne ostal. Bolo mi zle. Bolo mi zle zo mňa. Predstavoval som si znovu, že vygrciam celé vnútornosti. Budem sa v nich plaziť, ale neskapem. Lebo si to ani nezaslúžim. Potom príde ku mne ochranca poctivých ľudí a začne mi po vnútornostiach šliapať a kopať do mňa. Zoberie mačetu a odtne mi ruky a nohy, ale stále mi dá niečo, po čom budem ďalej žiť. Nedovolí mi zomrieť. A budem sa na to, čo som spravil stále pozerať. Ako súložím s cudzou ženou. A ako slzy mojej lásky tečú po jej lícach a pomaly zapĺňajú miestnosť. Soľ z jej sĺz ma páli v ranách, vo vnútornostiach, ktoré ležia podupané na zemi, v rukách, nohách a trupe. A ako tie slzy ďalej a ďalej napĺňajú miestnosť, ja sa začínam topiť. Nedá sa mi dýchať. Ale neutopím sa a stále to všetko vnímam.

            Po chvíli som sa nejako spamätal. Ale bolesť z bolesti, ktorú som spôsobil nezmizla. Iba sa ešte zväčšila. Chcel som spáchať samovraždu. Vystreliť si mozog, obesiť sa, naštopať sa všetkými liekmi, čo mám doma a vypiť všetok chľast, ktorý mám. Alebo všetko naraz, nech mám istotu, že to neprežijem. Ale to by bol skôr trest pre známych, ako pre mňa. Nie, ja tu pekne ostanem a budem trpieť. Len to si zaslúžim. Vyžeriem si to všetko pekne do dna. Toto jediné si zaslúžim. Žiadna samovražda. Nie, ostanem tu a tu aj budem trpieť, kým bude trpieť Lucka. A keď ju to prejde, ja si zaslúžim trpieť ešte ďalších sto rokov. Aby som si pre ďalšie životy už zapamätal, čo som spravil a nech to už nikdy nespravím. Jediný, ešte väčší trest ako toto, mohlo byť už len to, aby som prežil to isté ako moja lásočka. Potom prišla konečne vytúžená správa od Lucky. Ale v nej bolo napísané len veľkým: ZBOHOM. Nič viac, nič menej. Bola už odhlásená. SMS jej neprichádzala, mala vypnutý mobil.

Nevedel som, čo mám spraviť. Bál som sa, aby si niečo nespravila. Aby si nesadla do vane, nezobrala žiletku do ruky a nerozrezala si žily po celej ruke. Aby ráno jej rodičia nenašli vaňu plnú vody červenej od krvi a v nej telo ich milovanej osoby, ako tam bezvládne leží. A na stole len lístok s vetou: Toto len kvôli tvojej zrade. Nič viac, ani nič menej. Nikto by nevedel, čo sa stalo a kvôli komu to bolo. A čo bola tá zrada, že si taká mladá zobrala život. Bol som ale veľký zbabelec na to, aby som sadol do auta a išiel za ňou, alebo aspoň zavolal jej rodičom, povedal im pravdu a poprosil ich nech dajú na moju lásku pozor. Nie, ostal som doma, bol som sráč.

            Išiel som si ľahnúť, ale nespal som. Len som tak ležal a pozoroval, ako sa mesiac pohybuje po oblohe. Nevedel som, čo mám robiť. Či plakať, alebo si biť hlavou o stenu. Ani jedno ani druhé by moju blbosť nezmenilo. Rozmýšľal som, či som spravil dobre, že som sa priznal. Ale asi to bolo dobre, lebo by sa to aj tak časom dozvedela. Nevedel by som sa len tak tváriť a nič jej nepovedať. Ale úplne istý som si tým nebol. Možno stačilo, povedať to trochu inak, nie tak priamo. Vedela by to, ale neranilo by ju to až tak strašne. Pomaly začínalo svitať. Ani to ma však nevedelo potešiť. Aj keď východ slnka znamená začiatok nového dňa, ten môj sa ešte neskončil. Môj nový deň začne vtedy, keď sa zobudím zo spánku. Ale spánok neprišiel. Žil som stále ten istý deň a ostávalo vo mne stále to isté trápenie.  A neviem, či vôbec niekedy skončí. Bez mojej lásky to nemá význam. Nemám dôvod niečo robiť, hýbať sa, alebo dýchať. Nemám dôvod žiť.

Pomaly som vstal. Chcel som vedieť, či mi Lucka niečo nepíše. Bol som ale rozpoltený. Na jednej strane som chcel vedieť, či mi niečo nepíše, na druhej strane som sa bál, že tam prečítam niečo zlé. Nevedomosť mi dávala aspoň akú takú nádej, že sa niečo obráti k lepšiemu. Zapol som teda počítač, či tam nemám nejakú správu. Ale nebolo tam nič. Zavolal som šéfovi, že dnes nemôžem prísť do roboty. Len tak bez vysvetlenia som mu povedal, že neprídem. Nič nepovedal a ani nevyzvedal, prečo neprídem. Však načo by mu to aj bolo. Jeho teraz zaujímalo to, aby za mňa našiel náhradu na dnešný deň a nie to, prečo sa mi dnes neuráčilo ísť do roboty. Chcel som sa ísť umyť, ale nemalo to pre mňa význam. Nechcel som nič, len si ľahnúť a dívať sa do blba. Aj som tak spravil. Nastavil som si monitor od počítača tak, aby som naň videl, či mi Lucka náhodou niečo nenapíše, nastavil zvuk čo najhlasnejšie, ako sa len dalo, aby som aj počul, či mi niečo náhodou  neprišlo a potom už som len ležal a díval sa naň. Ani hudbu som si nezapol, čo som si dovtedy nevedel predstaviť, aby mi doma niečo nehralo. Teraz som však chcel počúvať ticho. Nebyť ničím rušený. Mal som sto chutí počítač vypnúť, ale bola to jedna z mála možností, ako sa skontaktovať s Luckou. SMS-ky jej stále neprišli, takže ešte mala vypnutý mobil. Pár ľudí mi niečo napísalo, ale mne to bolo jedno. Nechcelo sa mi čítať ich kraviny. Čo dnes robili, čo jedli a aké majú problémy. Nezaujímalo ma to, ja som mal vlastný problém. Večer som skúsil niečo Lucke napísať, ale nemal som na to dosť síl. A ani som nevedel, čo by to malo byť. Či to má byť ospravedlnenie, alebo som si mal nadávať. Bol som iba dement, ktorý zradil svoju lásku.

            V noci som sa zobudil na to, že som príšerne smädný. Celý deň som nič nepil, iba  hypnotizoval monitor, či mi niečo nenapíše. Odrazu som dostal nápad. Sadol som si počítač a začal som písať mojej Lucke správu. Písal som automaticky. Zase som to nepísal ja. Písalo to znovu moje srdce. Tak ako to cítilo. Muselo to zo seba dostať, muselo to Lucke napísať, inak sa nedalo. Inak by mi vybuchlo v hrudi.

Ahoj láska.

Už viem, ako je to, keď je tma, aj keď slnko svieti, keď vzduch nemá vôňu, ani vtedy keď je izba plná ruží. Keď nie je dôvod žiť. Dnes som taký deň prežil. A asi tieto dni budem prežívať aj ďalej, keď nie si v mojom živote. Ty si zmysel života, ktorý som stratil. Tak mi treba, keď som debil a spravil som najväčšiu chybu vo svojom živote. Viem, že mi už nikdy neodpustíš. A asi aj dobre robíš, lebo nič iné si nezaslúžim. Keď som ťa raz zradil, už nemôžeš mať istotu, že ťa ešte niekedy nezradím zase. To by som si už v živote nevedel odpustiť. Bolo by asi najlepšie, keby som sa už s nikým v živote nestretol, lebo im môžem zničiť život.

Prajem ti krásny život, bez takých ľudí ako som ja.

Ďuro

Vypol som počítač. Už mi bolo jedno, či mi odpíše, alebo nie. Bolo mi jedno, či mi vôbec niekto napíše. Bol som pevne rozhodnutý, že obmedzím komunikáciu na minimum. Takto nikomu na svete nebudem môcť ublížiť.