Prší. Kvapky dažda dopadajú na moju tvár a zmývajú ranne ťažko nanesený make-up. Nevadí mi to. Mám dáždnik v kabelke, ale nehodlám sa ho rozprestrieť. Už dlho som neplakala, hoci pociťujem bolesť, krivdu, neprávosť.  Slzy ešte neočistili moju tvár a hlavne moju dušu. Preto to dovolím daždu, nech vykoná to, čoho som ja nebola schopná a hlavne zbabelá, lebo pláč očistuje a lieči ranené srdce. Uľavuje a pomáha, pohladká a zmáča. Moje oči sa nehodlajú zaplniť slanou tekutinou. Trpia, ale čo je horšie viacej krváca moje vnútro.

V čom hľadá človek počas svojho bytia zmysel života? Voľbu rodičov a rodiny nemôže ovplyvniť. Vyberá si však priateľov, lásku, povolanie. Naplnenie nastáva, keď  naše rozhodnutia a skutky nás urobia šťastnými. Mňa to obchádza. Nepoznám radosť z lásky a potešenie vo výbere povolania. Dusím sa. Kyslík mi však prinášajú osoby, ktoré na mňa čakajú doma. Priatelia, ktorí otvárajú náruč, aby som sa v ich objatí skryla pred neprávosťou tohto sveta.

Bývam v cudzom meste, plnom cudzích ľudí. Všetko mi je neznáme aj keď už tretí rok prechádzam tými istými ulicami. Nemôžem prísť na meno miestam, ktoré som predtým obdivovala a milovala.  Tomu mestu som dala celé svoje srdce a ono mi nevrátilo ani kúsok. Už nebudem prežívať pády, z ktorých sa musím zbierať a opäť raz zdvíhať  hlavu. Zobralo mi lásku, nádeje, pochopenie, moje bytie a už nehodlám dávať. Chcem prijímať a byť sebecká. Preto ťa opustím a zabudnem.   

Hľadám nový začiatok. Nové šťastie a lásky. Nové stretnutia a priateľov. Nové možnosti a úspechy.
Hľadám miesto, ktoré ma naučí plakať.