(úryvok)

Jeho úvodná veta. Veta, ktorú o pár sekúnd rozvil do dvoch pripájajúcich a dotkol sa ma svojou myšlienkou, ma osloviť. Tá veta bola pre mňa hlasom uprostred chaotického dňa plného bláznov, nedozretých pováh, direktívnych príkazov od nekompetentných a podvedome uvedomujúcej sa stratenej identity. Tá veta pre mňa znamenala imaginárny hlas, ktorý som už nepripisovala človeku schopného to vyprodukovať. Premohol ma zvláštny pocit. Pocit schovaný niekde na  prízemí môjho ja. Schúlený do klbka tíško driemkajúci. Pokračoval pomaly. Pomaly a rozvážne, pričom jedna veta nadväzovala na druhú. Mali zvláštny štýl. Jeho vety mali obsah. Oznamoval a zároveň dával formou otvorenej nepriamej otázky šancu nie len odpovedať, ale pýtať sa i jeho. Sprvu boli krátke, jednoduché, nenáročné. Netuším či sledoval môj aktuálny záujem o komunikáciu vôbec alebo (...)  V tento moment som pocítila aké je si vážiť človeka. Rešpektovať ho. Nie z mojej strany. Práve z jeho strany.  

Murphyho zákon zaúčinkoval a web sa mi vysmial do tváre krátkou ironickou poznámkou, že režim je offline. Bol to podraz nepísaných zákonov konverzácie, že na prvých päť minút máme na to právo azda všetci, nie? Ostalo ticho. Ticho mimo i vo mne. Vibrácie čohosi sa pomaly dostávali do pokojného stavu a mne kútiky úst oťaželi...

Príchod mojej žabky ma upovedomil o čase obednom. Žabka je moja priateľka z ôsmeho poschodia budovy, kde sídli naša spoločnosť. O toto meno si koledovala od strednej, keď sa jej ústa nezavreli ani počas príhovoru riaditeľa školy. Veď vtedy to bola autorita...podobne je to do týchto dní. Zmenila sa  však na sympatickú žabku. Nechala si narásť vlasy, prsia je poskočili o dva levely a zadok mala závideniahodný.  Túto vec som si všimla už dávnejšie, napadla ma len pre to, že som si spomenula na muža z doobedia. Tieto úvahy a myseľ uväznenú v pavučine otázok typu „prečo“, „ako“ a „či“ som si vliekla za sebou z kancelárie ako závoj. Simona(žabka) si iste všimla moju zádumčivosť, ale naplno ju moje správanie zaujalo, až keď sme sa cestou do reštaurácie zapozerali do obchodu na hlavnej. Obchod s talianskym spodným prádlom. Simona pozerala správne. To ja som skončila očami na mužských boxerkách...

O tretej nám spustili web a na tri kliknutia som sa dostala do schránky. Bola som napätá, áno. Srdce búšilo ako tlmič na reproduktore. Ozveny som cítila až v hrdle. Masa krvi v žilách sa mi pumpovala do krku a mravčenie som cítila až k ušným lalôčkom.

Nechal mi odkaz. Čítaním jeho správ som sa opäť raz mohla vrátiť na prízemie svojho ukrytého ja, ktorý poznal málokto. Prebudila som ho vnútorným čítaním správy tohto neznámeho muža. Správa bola krátka. Krátka, jasná, ale príjemná ako keď potrebujete počuť úprimné slovo v tomto chladnom svete dvojnohých indivíduí. Oznamoval mi, že sa bude rád, ak sa i najbližšie pozhovárame dlhšiu dobu a v kľudnej dobe. Človek, čo nechce číslo, adresu, stretnutie, dátum budúceho pripojenia...človek, čo prežil toho veľa, aby vedel čo a kedy ako spraviť.

Večer som mala otvorený. Otvorený s možnosťou nemyslieť, ale ignorovať. Môj skrytý úsmev a tragikomická myšlienka ma však presvedčili. Dnešný večer dám priestor vínu, Sade a myšlienke na neznámeho...