Bola tma, hlboko po polnoci, všade ticho. Akurát z vonku doliehal osamotený psí brechot. On ho takmer ani nevnímal. Ležal na zemi. Bez pohnutia, bez známky života. Akoby ho opustili všetky sily. Niečo neznáme ich vysalo a zanechalo ho bezvládneho na podlahe. Len jeho hrudník sa občas nebadane nadvihol pri nádychu. Cítil ako skrz koberec sála chlad dlážky. Bola mu zima, ale nevládal sa pozbierať a vstať. Bol rád, že môže ležať. Bez pohnutia, schúlený v klbku pociťoval podivný pocit bezpečia. Sklenený pohľad mu visel na pootvorenej dlani, v ktorej mal hrču tabletiek.
„Pre boha už to skonči!“ naliehavo mu šepkal do ucha Prvý. „Nebudeš sa predsa trápiť do nekonečna. To nemá význam. Jednoducho to zjedz a bude po problémoch.“ Keď sa Prvý nedočkal reakcie, obrátil sa na Druhého. „Tak mi s ním predsa pomôžte!“ dožadoval sa rozkazovačne. „Dokedy ho chcete takto trápiť?!“
Ale Druhý neodpovedal. Ignoroval Prvého. Schúlený sa opieral o stenu. Rytmicky zhupol hlavu vpred a potom rýchlo udrel temenom o stenu. Miestnosťou sa ozývali tupé údery. Akoby sa pokúšal vytĺcť si všetky myšlienky z hlavy. Kašlal na Prvého aj na ostatných, nechcel nič počuť.
„No taaaak...“ tíško žobral zasa Prvý. „Bude to len chvíľočka. Okamih. Pár sekúnd a pomôžeš si od všetkých tých idiotov a problémov, ktoré so sebou nosia.“
„Nepomôže nikomu!“ zamiešal sa odrazu Tretí.
Prvý vybuchol: „Čo sa do toho staráš! Si akurát posratý od strachu. Nie, že by si mu pomohol, ale ešte ho metieš!“
„Ako mu už len pomôže smrť?“ opýtal sa provokatívne Tretí.
„Tak, že sa nebude báť ísť spať!“ odsekol Prvý. „Nebude sa báť vstať. Konečne sa zbaví tých magorov, ktorý si urobili zo života hru podľa svojich pravidiel.“
„Akurát čo ublíži blízkym,“ trval Tretí na svojom. Snažil sa vzdorovať Prvému, ale mal príliš slabý hlas. V reve a kriku Prvého jeho slová takmer celkom zanikli.
„Čo to tu splietaš za hovadiny? Keď je na dne a vyčerpaný a posiela všetkých blízkych niekam, komu tým ubližuje? Ha? Komu? Načo sa má plahočiť v tomto bahne beznádeje? Načo? Aj keby mal ísť do pekla, bude mu tam snáď horšie? Hm?“
„To predsa nemôžete!“ ozval sa Štvrtý z diaľky, akoby bol za dverami. „Nemôžete zabiť, to je hriech! Boh...“
„Daj sa vypchať s tvojím Bohom!“ skočil mu Prvý rozzúrene do reči. „Boh nebol a nebude!“ Prvý sa len beznádejne rozhliadal vôkol. Bolo mu do plaču, nikto mu nechcel pomôcť. Vzlykavo hltal vzduch. „Ste len zbabelí!“ zreval na ostatných. „Pomôcť neviete, ale zbabelosť vás viaže! Ste zbabelci!“ plakal bezmocne, zúrivo.
„Ja mu ale pomôžem!“ zasyčal cez zuby nenávistne. Schmatol tabletky, zalomil hlavu a prehltol ich. „Ja mu pomôžem,“ prehodil sám pre seba. Akoby sa potreboval utvrdiť. Položil sa na zem. Slzy mu vyvierali z kútikov očí a kolmo stekali po spánku do vlasov. Stíchol. Dlhé minúty boli počuť len jeho ťažké výdychy. Napokon nastalo úplné ticho.
Prvý sa nehýbal. Po Štvrtom neostala ani stopa, úplne zmizol. Tretí bez slova pristúpil k Druhému a pomohol mu vstať. Podopierajúc sa navzájom odkráčali kamsi do diaľky.
Vypäl posledné sily a prinútil sa vstať. Skrz okno prenikal do miestnosti ostrý svit mesiaca. Počul ako vonku pes na čosi zúrivo šteká. Unavene si vzdychol a prinútil sa vstať.
Komentáre