Bolo viac než jasné, že v Leuven si vezmem taxík, keďže moje ubytovanie a stanica sú na opačných krajoch mesta. Taxikár bol super, vedel vynikajúco anglicky, cestou mi ukázal námestia, hlavnú ulicu, povysvetľoval, kufor poodnášal, vizitku dal ... skrátka "the best" taxikár, akého som stretla.

Táto moja cesta ma dostala do takého zvláštneho duševného stavu, že som bola v podstate dosť pokojná a akoby sa ma okolité dianie ani moc netýkalo, jednoducho som nebola v takom strese, ako by som vychádzajúc zo svojej povahy, očakávala. Napriek tomu som ale musela mať v očiach vpísaný nejaký údes (tipujem z toho, že ma toľká batožina zmrzačí do konca života), lebo aj pán, čo mi predával lístok na vlak, aj ten taxikár mi povedali, že „take it easy“ :D. Som ani nemyslela, že tú budú ľudia takí nad vecou, tí Belgičania, ktorých som zatiaľ stretla, boli všetci veľmi milí.

Čo sa ubytovania týka, bývam v Gesthouse The Viking, zariadení, ktoré patrí pod najstaršiu belgickú univerzitu Katholieke Universiteit Leuven. Ako mi povedal spomínaný taxikár, kedysi to bol domov dôchodcov ,ktorý je ešte stále v rekonštrukcii a na mnohých miestach tejto budovy to vyzerá ako na stavenisku, akurát 2. a 3.poschodie už je zrekonštruované. Našťastie pre moju opornú sústavu sú tu aj výťahy, evidentne ešte pôvodné. Ja síce horory nepozerám, ale ak by sa mal dej nejakého odohrávať vo výťahu, tu sú k dispozícii rovno dva také krížence hnusného nemocničného výťahu a výťahu dakde na stavenisku. Ale čo sa sťažujem, hlavne, že sa vozím.

Moja izba je na treťom poschodí a tiež je zrekonštruovaná,  nie je tu toho veľa, ale všetko je nové a čisté, dokonca ani hore na skrini nie je prach. Mám tu veľký stôl pod oknom s výhľadom do záhrady, umývadlo s poličkou a zrkadlom, ale len so studenou vodou, posteľ a skriňu. Na chodbe je kuchynka s kopou úložného priestoru, dvoma veľkými chladničkami, dvojplatničkami  a mikrovlnkou. Na chodbe je sedenie a stolíky s internetom na kábel. Záchody a sprchy spoločné, ale podľa mňa na veľmi slušnej úrovni.

Čo sa týka mesta, charakterizovala by som ho slovkom „sympatické“. Je dosť malé na to, aby sa v ňom dalo pohybovať pešo a dosť veľké, aby ma nenudilo, kým tu pobudnem. Dominantou mesta je krásna gotická radnica (Stadhuis), ktorú by som po florentskom Dóme zaradila k najkrajším historickým budovám, aké som videla. Pohybuje sa tu veľa ľudí, ale kedže Belgicko celkovo patrí medzi krajiny s najväčšou hustotou zaľudnenia v Európe, niet sa veľmi čo čudovať. Na okraj sa patrí spomenúť, že je to vyslovene študentské mesto.

Tak ako som videla v Bruseli, aj tu je bežným štandardom, že sú na chodníkoch vrecia s odpadkami a niekde dokonca len tie odpadky bez vriec, asi im chýbajú klasické „kuka“ nádoby alebo čo. Skrátka bodrel, prvý deň mi dokonca v istej chvíli poslúžilo vyhodené škrabadlo pre mačky ako záchytný orientačný bod.

Samostatnou kapitolou je počasie. Predpokladám, že sa na tomto mojom blogu k nemu ešte mnohokrát vrátim.  Meteorologická situácia je tu taká premenlivá, že človeka snáď ani nenapadne sa nad tým pozastavovať. Tieto stavy povýšili dáždnik na môj top najpoužívanejší predmet a vetru a vodeodolnú vetrovku na najlepšiu kúpu môjho života. Slnečné počasie sa neráta v dňoch, ale snáď v minútach, potom sa v priebehu asi dvadsať sekúnd spustí neuveriteľný lejak spojený s vetrom, takže jeden aby nosil rovno neoprén prípadne vyčkal pod riadne širokou strieškou. Človek by si myslel, že uvedomelí domáci obyvatelia s dáždnikmi aj spia, ale tých to evidentne netankuje, lebo stále stretám v lejaku kopec ľudí  len tak naľahko. Keď už som spomenula to naľahko ... Včera bolo asi tak 15 stupňov a dnes som videla na teplomery 22, ale vsadím končatinu, že viac ako 20 stupňov nebolo, keď prirátame časté lejaky a neustály vietor, rozhodne nevyliezam bez hrubšej mikiny alebo spomínanej bundy. A to som sa vždy chvastala, že ja som predsa Popradčanka a my sme jedince zvyknuté na chlad. Kdeže, hrebienok mi padol po prvej vychádzke, keď som sa zazipsovaná cítila veľmi „sviežo“, no cestou narážala na chlapcov v krátkych rukávoch a bermudách a dievčatá v sukienkach a šlapkách.

Takže toľko na úvod k zoznámeniu s flámskym mestečkom Leuven, zhrnúť to môžem tak, že pocity sú dobré, jediné, čo mi kazí chvíľami náladu, je absolútne nemožné pomalé internetové pripojenie. Tí, čo ma poznajú, chápu. J