Do vlaku práve prišiel sprievodca. Je vysoký, prešedivelý takým tým sexi spôsobom, usmievavý a má niečo pekné v očiach ako niekto zo včera. Napadlo ma, že do tohto sveta nepatrí, že je až príliš servilný. Telefón zahlásil pripomienku, koľko by som mala v tomto čase vážiť. Z nejakých neznámych dôvodoch som sa rozhodla urobiť si pripomienky s váhou do telefónu, ktoré mi každý pondelok pripomínajú aká som nedôsledná v dodržiavaní vlastných sľubov týkajúcich sa mojej maličkosti. Viem, že je to frustrujúce, napriek tomu to robím. Oproti si prisadol mladík v prúžkovanom svetri, obidvaja ťukáme do klávesnice a občas sa usmievame na monitor ako práve teraz. Po ľavej strane sedí iný mladík, keď píšem slovo mladík, začnem si ho obzerať a rozmýšľať, či je starší, alebo v mojom veku, či ja vyzerám na svoj vek a či tiež rozmýšľa ako ja nad osadenstvom tohto vlaku. Dnes to nie je kupé. Dnes je to vlak prvej triedy s pokazenými dvermi, ktoré nikto nezatvára.

Ráno bolo besné. Vstala som o siedmej a našla som si správu s jednoduchým textom „let zrušený“. V mojom slovníku to znamenalo najskôr WTF, potom rýchle premietnutie toho, čo ma dnes čaká a zvažovanie, čo bude efektívnejšie, zrušenie všetkých stretnutí, alebo rýchle zbalenie a beh na stanicu. Zvolila som možnosť B. Zbalila som sa rýchlosťou blesku, objavila som spojenie o ôsmej, kúpila veľkú kávu do kelímku a nugátový croasant, aby som s vyplazeným jazykom dobehla do vlaku a po prvotnom vydýchnutí si uvedomila, že moje šaty ostali visieť na vešiaku. WTF mi opätovne preletelo hlavou. Volám svojmu exmanželovi a zabezpečujem si doručenie šiat, ktoré potrebujem na zajtra. Hlavne, že som si zbalila dvoje pančuchových nohavíc a sťahujúce prádlo, nezabudla som ani na vhodné náušnice a iný kabát. Mám všetko, len detail chýba, volá sa to šaty. Stále dúfam, že sa dopravia včas a ja nebudem nútená doplniť zbierku svojich čiernych šiat ešte o jeden zbytočný kúsok. Zajtra sa idem ukazovať a prezentovať a tlačiť kaleráby, jednoducho robiť veci v zmysle hesla „nič nie je nemožné“, v tom som totiž stále dobrá...

Áno, kecanie mi vždy išlo. Niekedy som si kládla otázku, čo vlastne viem a jediná možná odpoveď, ktorá mi ako prvá preletela hlavou bola kecať a tváriť sa múdro. Som taký vševedko, ktorý vie všetko a nič poriadne. Tak nejako to naozaj občas cítim, avšak čím ďalej, tým menej. Kedysi to moje pochybovanie o vlastných schopnostiach bolo oveľa väčšie, na jednej stane viem viac ako ostatní, ale stále malo v porovnaní s tým, čo by sa dalo vedieť. Taký malý začarovaný kruh, z ktorého som už možno vonku.

Posledné dni boli hektické. Nie je to len projekt v Prahe, vyskytli sa nečakane aj ďalšie veci a pravdou je, že v tom opäť lietam. Neviem robiť veci polovične. Vždy dávam z nejakých nepochopiteľných dôvodov viac. Asi mám v sebe stále niečo choré. Niečo čo sa orientuje na výsledok, niečo čo mi hovorí, že moje slovo je pre mňa zaväzujúce, hlave vo vzťahu k tretím stranám. A tento záväzok ma núti dávať viac, čo má za následok nekontrolovateľné pozabudnutie v práci. Prvýkrát som si to uvedomila pred dvomi týždňami v stredu, keď som dorazila na hotelovú izbu o pol jedenástej hladná ako vlk a na posteli som si vypľuto otvárala tyčinku snickers, ktorú som si narýchlo zaobstarala v automate vedľa recepcie a ktorá sa stala na ten deň jediným mojim jedlom. Neveriacky som pozerala do stropu a hovorila si, dievča brzdi. Na druhý deň, som cestovala späť a prvýkrát som neotvorila notebook a nepripojila sa k trom ostatným šialencom v kupé. Nečítala som, netelefonovala, neťukala, nerobila som absolútne nič, iba rozmýšľala ako budem pracovať len osem hodín denne a v hlave si kreslila excelovskú tabuľku s mojím rozvrhom.

V ten týždeň som sa ocitla aj v kine na filme Lietam v tom. Prišlo mi to mimoriadne úsmevne, aktuálne, ako také malé dvihnutie prstom od niekoho tam hore. Videla som seba pred pár rokmi, keď mojou druhou adresou boli letiskové haly a hotelové bary. Mimoriadne zábavná práca spojená s cestovaním, spoznávaním nových ľudí a počítaním nalietaných míľ, ktoré jedinec nemal šancu využiť, nakoľko sa často nevedel zastaviť, lebo pocit nenahraditeľnosti prameniacej z prehnanej zodpovednosti nie je zrovna najlepší priateľ na život. Od tých čias sa pravdepodobne datuje moja schopnosť rýchleho a praktického zbalenia do malého kufríka veľkosti povolenej príručnej batožiny s občasným zabudnutím kefky, alebo najnovšie šiat, ale aj ľahkosť v zoznamovaní a stretávaní úplne cudzích ľudí.

Jedného takého som stretla práve na tom filme. Rozhodla som sa pokračovať v argentínskom tangu a možno z recesie som uverejnila vo virtuálnom priestore poznámku o tom, že uvítam partnera na tango. Ozval sa ako prvý. Ozval sa jeden mimoriadne sympatický mladý muž v mojom veku, presne ten, s ktorým som bola v kine, následne na káve a o týždeň neskôr, presne včera večer na kúpalisku. Áno zavolal ma na kúpalisko a ja som sa cítila ako pätnástka, ktorá ide na kúpalisko s niekým kto jej je sympatický, s niekým, koho sa ešte nedotkla, ak nepočítam ľahké obtretie v kine o rameno, pri ktorom som si uvedomila, že sa mi to vlastne páči, s niekým kto mi jednoducho vonia, ktorý má oči ako dnešný sprievodca, pekný úsmev s jamkami v lícach a neuveriteľne upokojujúci hlas a ktorého sa možno dotknem o pár týždňov na hodinách tanga. Celkom vzrušujúca predstava.

Mladý muž oproti sa nahlas smeje, asi pozerá film a niekto povedal niečo vtipné. Aj ja by som chcela napísať niečo vtipné, ale nejako ma prekvapujúco nič nenapadá, dnešné písmenka sú trošku rozhádzane, udialo sa veľa vecí a ja vlastne ani neviem, ktoré chcem spomenúť a ktoré ešte nie. Pôvodne som chcela písať o objave z minulej nedele, keď som náhodou zakopla o svojho ex priateľa, s ktorým už tri roky nie som, ktorému sa úspešne vyhýbam, ktorého som z nepochopiteľných dôvodov našla na facebooku, aby som objavila status zasnúbený. Asi to bola nejaká intuícia. Asi som si na neho spomenula v kine, keď som tam sedela s niekým iným a pristihla sa, že s tým iným mi je veľmi fajn. Chcela som písať o tom, ako sa ma to dotklo, ako som ostala nemo hľadieť na monitor a cítila sa vyfackane, ale už by to nebola teraz pravda. Pre ten moment to bolo veľmi zvláštne zistenie ako niečo čo s vami trošku zakýva, niečo čo vám nedá spať, niečo čo vás núti vracať sa do minulosti, ako taká dobre trafená facka, ale na druhý deň presne takto v pondelok, človek vstane a pociťuje neopísateľnú úľavu, prebudenie a možno nakopnutie, jednoducho také malé oslobodenie od minulosti.

Presne ako po vzhliadnutí filmu Lietam v tom a jeho varovnom prste.

Minulosť je minulosť,

budúcnosť je ďaleko,

treba žiť prítomnosťou

všímať si veci naokolo, lebo veci sú také aké sú, moja baterka pomaly konči a už aj ten počítač cíti, že by som sa v tom nemala vŕtať a nevymýšľať žiadne pointy, tam kde sa jednoducho nehodia.

A tu sa nehodia.

Len jedna, ten film Lietam v tom, stojí vážne za pozretie, asi si ho pozriem ešte raz a spoj o ôsmej je oveľa lepší ako ten o šiestej.