Nedajte sa sluhovi vodiť za nos

V džungli nemali doktorov. Ak divoch pocítil nevoľnosť alebo ho rozbolel zub - zašiel za šamanom. Ten už bol ráno - len čo pomedzi liany zasvietilo do džungle slniečko - poriadne namazaný. Namazal si tvár šamanskými farbami, strčil cez nos pierko alebo kovový krúžok, a keď prišiel "pacient", vyliečil ho. Celá džungľa si chovala šamana ako vo vate. Znášali mu do chatrče kožušiny, kokosy, banány... taký bol nepísaný zákon džungle. Šaman bol Pánboh. Neviem si predstaviť, že by sa museli šamani zhromaždiť v džungli na čistine a vykrikovať, že sú chudobní a nemajú z čoho žiť.
   V podaktorých častiach sveta džungľa ustúpila kultúrnym rastlinám, vznikli kultúrni ľudia, roľníci, pastieri... Došlo to až tak ďaleko, že vznikla cukrovka. Neduhov z kultúrnej strany pribúdalo: začali šarapatiť žlčníky, reuma, zubný kaz. Nebolo iného východiska - podaktorí roľníci museli dať deti vyštudovať za doktorov! Tak ako voľakedy v džungli šamana, tak si v slovenskej dedine chovali doktora ako vo vate. "Môj starý otec bol rodinný lekár", spomína jeden môj kamarát z lekárskej rodiny. "Mal v rajóne tri dediny. Nepotreboval žiadnu kartotéku. Vedel, čo má komu vziať so sebou. Keď ho volali k starému Ondrušovi, vzal masť na reumu, k svákovi Pôbišovi šiel so sódou bikarbónou, a keď rodila Brocková, vzal sa sobou babicu. Naša mama," spomína môj priateľ z lekárskej rodiny "mala vždy v komore masť, múku, ovocie i mäsa, čo pacienti naznášali. Bohatší roľníci raz do roka poukázali cez banku otcovi peniaze." Neviem si predstaviť, že by sa museli doktori zhromaždiť na priedomí a vykrikovať, že sú chudobní a nemajú z čoho žiť. Kto mohol z roľníkov a pastierov tušiť, že sa daktoré ich detiská pridajú ku komunistom a začnú spolu s robotníckou triedou vykrikovať: "Nič nedávajte doktorom! Bude ich platiť štát! Tak ako nás všetkých. Nebudú bohatnúť z našich mozoľov. Proletári všetkých krajín, spojte sa." Veď sa možno ešte aj vy pamätáte, čo všetko bolševici pomenili. Tak sa báli, že niekto zbohatne, že sme nakoniec všetci zostali chudobní. Lekári, železničiari, učitelia a proletári. Boli takí, čo si múku, masť, vajcia poschovávali - neodovzdali štátu. Štát ich povraždil a bol pokoj. Roľníkov, zlatníkov, profesorov zrovnoprávnili v pracujúci ľud. Len si spomeňte, ako MUDr. Stodolu (čo bol aj divadelné kusy písal) prevážali v putách z väzenia do väzenia. Spolu s kulakmi, buržujmi a ostatnými triednymi nepriateľmi nesúhlasil s mladučkou ľudovou demokraciou. Aj biskupom pristrihli krídelká. Milosrdné sestry z nemocníc vyviezli na JRD hnoj kydať. Neviem si predstaviť, že by sa vtedy odvážili vyjsť doktori na námestie vo svojej veci. Že sú za rodinné lekárstvo, súkromné ordinácie. Bolo by to dopadlo prinajmenej ako na Námestí nebeského pokoja v Pekingu.
   A minule som ich videl na Námestí SNP (SNP = Slovenského nebeského pokoja). Vyzerali nebojácni. Mali aj tabule. Tak ako poslanci demonštranti v parlamente. Na môj aristokratický vkus sú tabule nedôstojné lekárov a poslancov. Mali by ukázať masám v slovenských dolinách panskejšie spôsoby. Lekárom by mali platiť rodiny a súkromníci. Len tak sa dostane štát tam, kde je jeho miesto: medzi sluhov. Štát nie je naším pánom. Je naším sluhom, páni doktori. Lenže aby sluha pocítil, že je sluha, pán sa musí správať ako pán. Keby ste si všetci naraz otvorili súkromné ordinácie a štátne nemocnice by ste nechali plávať - čo by sa stalo? Vy hovoríte, že nemáte lekárske náčinie, aparatúry, lôžka. Že ich má štát. Nuž ale bez vás by boli štátu nanič. A keby bolo pacientovi nanič, darmo by liezol do štátnej nemocnice. Tam by mu bolo pri pohľade na opustené nanič röntgeny a nanič sonografy ešte viac nanič. Potom by si možno sluha - štát uvedomil, že bez  pána doktora je mu - sluhovi - celá štátna medicína nanič...
   Na prvé počutie sú to veľké hlúposti, po čom mi panský rozum chodí. Ale, páni doktori, pokiaľ nebudete jednotní a veľkopansky solidárni, "sluha" si bude robiť, čo chce. Štátny úradník, minister (po rusky služaščij) by začal hovoriť iným tónom. Hoci ruského "služaščevo" argumentmi netromfne. V Moskve totiž, keď sa nejaký PÁN (zákazník) v novinách sťažoval, že ruskými žiletkami sa nedá holiť, že sa ruské západným žiletkám nevyrovnajú, odpovedal mu SLUHA (minister) príkro: "Medzi našimi a západnými žoletkami nie je žiadny rozdiel! Problém je v tom, že Rusi sa nevedia našimi žiletkami holiť!" Ach, tie ľudové boľševické pseudoargumenty! Nedajte sa, páni doktori, štátom vodiť za nos. Dajte možnosť krčným, ušným, nosným, aby vodili za nos štát ONI. Z tohto sporu môže štát vyjsť s poriadne dlhým nosom. Kedy - to záleží len na PÁNOCH doktoroch.

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta,  IKAR 2007
---------------------------------------------------------------------