Pri úvahe o tom, kam zaradiť začiatok dnešných rozsiahlych ekonomických problémov vo svete, som prišiel na to, že začiatok sa rozplýva niekde v histórii, z ktorej vystupujú niektoré výraznejšie body. Keďže celý problém posudzujem z hľadiska teórie rakúskej ekonomickej školy, resp. liberálnej ekonómie, všímam si len tie udalosti, ktoré predstavujú snahu o riadenie trhu a teda zásahy do jeho slobody. To však neznamená, že trh nemôže skolabovať aj z iných príčin, alebo, že čiastkové segmenty trhu, alebo jednotliví účastníci trhu nekrachujú, hoci je trh slobodný. Bez toho, aby som išiel do hĺbky problému, len stručne napíšem, že malé nerovnováhy trhu celkovú stabilitu trhu posilňujú. Zdá sa to paradoxné, ale opak je pravdou. Vyrovnávanie malej nerovnováhy zabráni tomu, aby sa preniesla ďalej a nevytvorila rozsiahlu nerovnováhu, ktorá by spôsobila kolaps celého trhu. Musím dodať : Ceteris paribus. To znamená, že neberiem do úvahy iné mimoriadne vplyvy s podobným osudovým dopadom. Napríklad rozsiahlu prírodnú katastrofu. Keď si čitateľ skúsi predstaviť, kto a ako môže extrémne silno zasahovať do slobody fungovania trhu, tak zrejme rýchlo príde na to, že štát. Opäť len stručne dodám, že žiaden iný účastník trhu také extrémne možnosti nemá. Historicky najstaršie a najsilnejšie páky štátu voči trhu sú dane a peniaze. Okrem toho štát od prvopočiatku využíva zákon, priame nákupy tovarov a služieb, odmeny verným a v modernej dobe aj sociálne a zdravotné odvody. Nebudem uvažovať o reálnom socializme, ktorý predstavuje extrém, nedôležitý pre ďalšie uvažovanie. Z vymenovaných pák štátu považuje liberálna ekonómia za kľúčové pre dnešné problémy - peniaze. Znie to banálne, ale problém je hlbší a zložitejší. Kedy teda začali problémy s peniazmi, ktoré by mali viesť k dnešným vážnym problémom? Prvým bodom v histórii by mohlo byť falšovanie peňazí. Nie však zločincami, ale panovníkmi. Keď panovník chcel nedramaticky a nie veľmi nápadne presunúť na seba viac bohatstva, nariadil pridávať do mincí lacnejšie kovy. Tým vytváral na trhu nerovnováhu. Ak s tým dokázal rýchlo prestať, nemuselo sa stať nič dramatického. V modernej dobe nahradili zlaté mince bankovky v hodnote zlata a iných drahých kovov, uložených v trezoroch bánk. Tento ekonomický mechanizmus sa nazýva zlatý štandard.Občas sa vyskytli informácie, že sa zlatý štandard viac, či menej porušuje. Môžeme oprávnene predpokladať, že keby došlo k silnému porušeniu zlatého štandardu, došlo by aj k výrazným ekonomickým prejavom a problémom. Situácia sa zmenila so vznikom Federálneho rezervného systému,inak centrálnej banky USA v roku 1913. A to je druhý bod , vystupujúci z histórie. Spočiatku sa nič zvláštne nedialo. Začiatkom dvadsiatych rokov ale FED začal emitovať, zrejme na podporu povojnovej ekonomiky, peniaze nekryté zlatom. Do roku 1929 vzrástlo množstvo peňazí o viac ako 60%. Tieto peniaze poskytoval FED ako úver bankám a tie ďalej tiež ako úver investorom aj spotrebiteľom. Ak vám to pripomína dnešnú dobu, nie je to náhoda. Američania za tieto peniaze kupovali okrem spotrebných tovarov a výrobných investícií aj akcie na akciových trhoch a to stále vo väčšom množstve. Móda akciových nákupov vyvrcholila tým, že sa na nákup používali aj iné akcie a zahraničné meny. Dokonca aj W.Churchil nakúpil akcie na americkej burze za niekoľko desiatok tisíc Libier. Tento dopyt vyhnal ceny akcií do nereálnych výšok, až prišiel čierny štvrtok, krach a kríza. Uzavriem to tým, že na začiatku tohoto procesu stáli nekryté peniaze, ktoré rozpútali dopyt. Ak sa vám to zdá podobné dnešku, opäť to nemôže byť náhoda. Nebyť nekrytých peňazí, móda dopytu by buď nevznikla, alebo by bola omnoho menšia a to isté sa týka aj dôsledkov. Tretí bod z histórie sa týka obdobia po 2.svetovej vojne. Začalo to ale v r.1944 tzv. Bretton-Woodskymi dohodami, kde sa stanovil výmenný kurz dolára, ako svetovej rezervnej meny na hodnotu 35 dolárov za trojskú uncu. Bola to obdoba zlatého štandardu. Ako už isto tušíte, znovu došlo k porušovaniu zlatého štandardu, čo sa dalo očakávať. A toto je veľmi dôležité pre záver mojej série úvah. Preto to napíšem ešte trochu inak : Dá sa očakávať, že ľudia sa budú správať v záujme svojich krátkodobých potrieb. Dlhodobé sú ťažko predvídateľné. Bretton-Woodske dohody skončili trápnym fiaskom, ked prezident De Gaulle v roku 1969 prejavil záujem o vrátenie francúzkeho zlata, uloženého v amerických bankách a následne Francúzko aj s Veľkou Britániou požiadali o vrátenie a prezident Nixon musel roku 1971 Bretton-Woodsky systém zrušiť. A toto je štvrtý a najdôležitejší bod z historických počiatkov našich dnešných problémov. V ďalšom článku budem pokračovať fázou, ktorú nazvem dozrievaním podmienok pre kolaps.