Ideš po kopaniciach, ideš,
okolo teba lúky a kopce
cez nich asfaltová stuha
bez výmoľov a bez konca
ideš po tej páske len ty
celé hodiny len ty
no necítiš samotu,
to ani náhodou,
lebo keď sa ti zazdá, že ideš pridlho,
nájdeš orientačné značenie
alebo rovno odkaz z neba
alebo vo vitríne kroniku
a napíšeš tam niečo
a potom pod úbočou
uvidíš ohradu,
strechu domu, novú škridlu a omietnutý komín 
a ďalší dom
a ďalšia ohrada,
zastaneš a premýšľaš,
kde sú všetky tie kone,
či azda preskočili všetky tie obory
a ty ich nebodaj zbadáš na obzore
ako sa vracajú z výbehu
a nad hlavou sa ti zablysnú ich kopytá
no otočíš sa späť
a od domu k tebe doskáče bľačiaca družina,
jedno z mláďat sa pretlačí pomedzi brvná
až k tvojim nohám 
hľadí na teba
a ty ho chytíš za kožuch
a pcháš ho naspäť,
veď nie si zlodej
veď nikto ti to ani nehovorí
ani tu takých nevidno,
a ani nikoho,
i keď z komínov sa dymí -
ktosi v dome zakúril
a pod strechu napísal ponaučenia
a vysadil kvety
kým ty ideš po kopaniciach
až na koniec asfaltovej pásky,
až po hranicu
až kým dovidíš na cestu
až kým posledné  linky
nedorežú oblohu

















Foto: KameliaB  and spol.