Zobral som Dievčinu a vyrazili sme.
Dievčina je vlastne starenka, Jawa, ktorú som zdedil po dedkovi a bola v hroznom stave. Napriek tomu že nič o motoroch a motocykloch neviem, spravil som ju. Občas musel prísť kamarát pomôcť, ale väčšinu vecí som na nej robil sám. Trvalo to 3 roky.

Vypol som rádio, zamkol garáž a kľúče odložil do rozvádzača. Sadol som si na ňu.

Použil som pôvodné súčiastky, ktoré som zháňal na burzách a stretnutiach veteránistov. Farbu som striekal 14x, kým som trafil tú správnu, v akej opustila fabriku. Najťažšie bolo zohnať sedadlá. Nakoniec to vyriešila jedna súkromná firma z Anglicka, ktorá vyrába sedačky na bicykle pre múzeá a zberateľov.

Jediná zmena, ktorú som si dovolil, bol biely nápis Dievčina na pravom boku nádrže.

Upevnil som páskom kože spacák, natiahol prilbu a nakopol ju. Keď som si naťahoval rukavice, zablišťali sa mi do očí hodinky. Stiahol som ich a spolu s telefónom som ich hodil na strechu garáže.

Motor krásne bublal. Krajina sa strácala a objavovala nová. Cieľ bola cesta.

Stlačil som zvonček na dverách. Ing. arch. Magdaléna Nováková. Matilda skončila školu pred dvoma dňami a už si dala spraviť menovku. Keď ma zbadala skočila na mňa a ja som jej nestihol dať kvety, ktoré som našklbal v parku.

"Smrdíš," povedala a dala mi pusu.

"To tá bunda."

"Daj sem, ja ti ju vyperiem."

Cítil som sa tu ako doma... Bol som tu doma, akurát spávať som chodil inde.

"To sa nesmie, to je motorkárska bunda. Mala krst ohňom, vodou, blatom, pálenkou a nožom. Krstil som ju vlastným potom a vlastnou krvou... tá sa nesmie prať.
Si zbalená?"

"Na držkovú! Som, som celá celučička tvoja."

"Tak poďme."

Jednou rukou som jej zobral batoh, ktorý nevedela zdvihnúť.

Keď zbadala Dievčinu obišla ju niekoľkokrát.

"Téda, tak toto si skrýval v garáži pod plachtou."

"Láska, čakajú nás dva týždne v lone prírody, budeme moknúť, bude nám zima, ale zároveň si budeme na seba dávať pozor."

"Ale tú bundu si si aj tak mohol zobrať druhú..."

Magdula je dievča, s ktoré som si odskúšal na výletoch niekoľkokrát a viem, že strčí do vrecka každého skautíka, ktorý presedel celé detstvo v klubovni a učil sa viazať uzlíky.

Pohladila nápis Dievčina a sadla si.

"No ale šup-šup dole, tam ťa nepustím."

"Ale nó, na chvíľočku," povedala a posunula svoje pery ako kačička k mojim.

"Nie a nebudeme sa o tom baviť."

Sadol som si na miesto a Magdula sadla za mňa.

Nakopol som Dievčinu a motor zabublal.
Večer nám praskal ohník. Musím sa priznať, neviem zakladať ohne. O toto sa strala Magdula. Ja som pomáhal fúkať a čistil a krájal hríby, ktoré sme nazbierali. Magdula je perfektná kuchárka a hoci som jej niekoľkokrát povedal, že nemusí variť, vždy niečim prekvapí. Aj keby to mal byť len čaj.

"Počkaj odbehnem si, čisti ďalej," a prestala šťuchať do uhlíkov. Aby boli rovnomerne rozpálené. Zmizla za stromom. Vytiahol som z bočnej kapsy pivá.

"Gabiak," ozvala sa previnilým hlasom

"No?"

"Ja som ti očúrala nechtiac bundu... Ja som to nechcela, nevedela som, že ju máš tam hodenú..."

Položil som pivá k miestu kde sme sedeli a nôž som zapichol do stromu. Prišiel som k nej. V rukách držala bundu a veľkými očami sa na mňa pozerala.

Pobozkal som ju.

"Ďakujem, tá bunda prešla naozaj všetkými druhmi krstu a tento posledný bol najdôležitejší."

Siahol som do vrecka a vytiahol očúranú obrúčku.

"Vezmeš si ma?"

"Áno."