Jarný vietor sladko objal večer,
a púpava si skryla svoju nežnú tvár.
Slnko klesá k zemi krvou farbí zore,
a večer priniesol mi opäť krásny dar.

Sporadický záchvev samoty sa stratil,
a v tieni večera sa zázrak deje.
Anjel sa mi z diaľky vrátil,
nežne sa mi láskou smeje.

Padli krídla jemne k zemi,
ich závan pohladil mi tvár.
Tie krivky krásnej ženy,
bol zázrak a možno nieči dar.

Tieň sa pohral s jej rúchom bielym,
ktoré skĺzlo ladne z tela.
Môj pohľad sa stretol s iným smelým,
a z anjela sa stala žena.

Dotyk nehy letel večnosťou,
no sladký bozk ho predbehol.
Omámený tvojou sladkosťou,
som z večnosti vypadol.

Môj sen sa rozplynul,
vystriedala ho tá mora.
Anjel krídla zodvihol,
a uletel mi znova.

Ostala len tvoja krivka,
na stene tieňom tvorená.
a v mojej izbe opäť,
leží moja duša zronená.

Leží hľadiac na krásu,
čo tiene stvorili.
Keď pre moju spásu,
srdce moje ranili.