Usmievate sa, alebo sa uškŕňate?

V slobodných voľbách zvolené vedúce kádre národa vydávajú nové zákony, smernice a novely. Štátni úradníci pracujú na plné obrátky a z tých dôvodov berú veľmi pekné platy. Z tých istých dôvodov berú štátny úrad veľmi vážne. Položme si otázku: Prečo ich vážne neberieme my? Prečo sme rozdelení na dva tábory: jedni sa usmievajú, druhí uškŕňajú. Podľa toho, akého sú povahového založenia. Ja napríklad - svojím povahovým založením - nie som šofér. Nemám až také IQ aby som mohol získať vodičský preukaz. Ja sa usmievam. Prečo sa usmievam? Lebo čítam v novinách, že šoféri si potrebujú podľa nového zákona nalepiť na predné okno auta nálepku na slovenskú diaľnicu. (Keby som bol povahovým založením ironik, tak napíšem siahodlhú slovenskú diaľnicu.) Štátny úradník rozhodol, že nálepky budú predávať štátne poštové úrady. Keďže budovy štátnych poštových úradov nestoja pri diaľniciach, šoféri si darmo pýtajú nálepky pri benzínových čerpadlách... A už sa usmievam. Iný štátny úradník zrejme príde s novým zákonom, aby sa štátne poštové úrady kvôli nálepkám začali stavať pri diaľnici.
   Ja sa usmievam. Ale šoféri, ktorí nemajú zatiaľ na diaľnici kde kúpiť nálepku a jazdia bez nej, tí prekračujú zákon! Tí sa neusmievajú. Tí sa uškierajú. Čiže majú pravdu tí, čo skuhrú. že náš národ štátny úradník rozdelil na dva tábory. V jednom sú tí, ktorí sa usmievajú, v druhom tí, čo sa uškierajú.
   Štátny úradník vydal jazykový zákon. Na štátnych úradoch sa musí hovoriť úradným jazykom. Bol som si minule vybaviť povolenie. Idem po chodbe úradu a na nej živo debatovala rómska iniciatíva. Jeden iniciatív a dve iniciatívky. Hovorili po cigánsky. Z dverí vyšiel štátny úradník a upozornil ich, že na úrade sa musí hovoriť úradnou rečou. Potom zasa zašiel do dverí. Rómovia stíchli a uškierali sa. Ja som sa usmieval.
   Teraz vymýšľajú zákon o nadáciách. Zasa nás to rozdelí. Jedni sa budú usmievať, druhí uškierať. Lebo aj ten výmysel, tak ako všetky predošlé, nikto neberie vážne. Pri pokladni v obchode dostanem bloček, na ktorom vidím len slabučké rozmazané kliky-háky. Pokladníčka sa uškiera - ja sa usmievam. Mám sa zlostiť? A na koho? Už zasa idú podpísať nový zákon. Naše mesto nebude okresné, ale len obyčajné. Okresné bude vedľajšie mesto. Ale okresný úrad bude v továrni, lebo inú budovu pre okresných úradníkov nemajú... Ja sa usmievam, iní sa uškierajú. Národná jednota je v háji!
   Veľká zahraničná firma nechce dostať do kraja špecialistov s rodinami. Vraj by manželky nemali kde nakupovať luxusný tovar, na ktorý sú tie špiny kapitalistické zvyknuté. Štátny úradník im sľúbil helikoptéry, ktorými budú môcť lietať na nákupy do Viedne. Ja sa uškieram, firma sa usmieva. Má sa zlostiť? A na koho? A zákon za zákonom sa valí - nad nimi svieti pevný hrad na vysokom bralí... S úsmevom podozrievam štátnych úradníkov, poslancov aj ministerky, že už keď zákon schvaľujú, vopred vedia, že sa občan bude z neho buď uškŕňať, alebo sa neprestane usmievať. Podľa toho, aké má povahové založenie. Keď sa naše malé deti hrajú na obchod, navyrábajú si peniaze, poznášajú do "obchodu" všelijaké veci - alože to je tovar - a hrajú sa na obchod, len sa tak na dvore iskrí. Lebo deti vedia, ako to vyzerá v obchode. Keď sa prestanú hrať, poodnášajú zasa všetky veci na miesto a idú na obed. Keď sa naši veľkí poslanci zídu v parlamente, navyrábajú si zákony, potískajú v parlamente všetky tlačidlá hlasovacieho zariadenia - akože to je demokracia, len sa tak pri rokovaní iskrí. Lebo poslanci vedia, ako to vyzerá v demokracii. Keď dohlasujú - idú na pbed.
   Majú dobrý pocit, že za veľmi pekné platy odviedli kus práce. Väčšinou tie odhlasované voloviny myslia úplne vážne. Uškierajú sa len v prípadoch, keď sa ozve opozícia. Bodaj by sa neuškierali, keď dospelí ľudia chodia okolo rečníka s tabuľami a šuškajú mu do ucha veci, ktoré ho majú vykolajiť. A on sa usmieva. Je takého povahového založenia.
   Áno. Štátni úradníci nás rozdelili na dva tábory. V jednom sú tí, čo sa usmievajú, v druhom tí, čo sa uškierajú. Zákony sa nedodržujú, štát si vydáva svoje noviny za naše peniaze, lieta na plesy, vymýšľa štátne výlety na plti. A nikoho to nehnevá. Ja sa mám zlostiť? A na koho? Mohol by som sa zlostiť len na seba. Vedúce kádre národa som spolu s ostatnými volil ja v slobodných voľbách. Ako prosím? Že vy ste týchto štátnych úradníkov nevolili? Dovoľte, aby som sa usmial. Prečo ste neodhovorili mňa, aby som ich volil? Nad vašou mlčiacou mľandravou slovenskou väčšinou sa nedá nič iné, len sa uškrnúť.

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta,  IKAR 2007
--------------------------------------------------------------------