Dnes som si uvedomila niečo, čo zrejme všetci ostatní už vedeli. Okamihy, ktoré sú pre nás najcennejšie, respektíve podstatná časť z nich, sú vytvorené zo spontánnosti. Absolútne nezáleží, či patria medzi tie zlé, alebo dobré, ceníte si ich tak veľmi ako len môžete, spomínate na ne, a niektorí z nás aj s poriadnou hromadou nadávok. Každopádne...myslíme na ne. Dlho uvažujem, či moja spontánna vlastnosť, ktorá sa so mnou ťahá už od základnej školy je zlá, alebo naopak. Úprimne priniesla mi asi viac škody ako úžitku, ale pravda je taká, že každý zážitok, ktorý z nej vznikol ma posunul vpred. Je zvláštne, že moju spontánnosť spustila moja uvážlivosť a striedmy rozum. Ak to tak môžem nazvať. Mala som pätnásť a štyri roky sa mi páčil spolužiak. Poznáte to, prvá láska, ktorá pre vás znamená niečo výnimočné, obdivujete vlastnosti toho chlapca, obľúbite si rovnaké veci ako on, a výsledok je, že má rád vašu spolusediacu. Po štyroch rokoch čakania, kým mu to poviem, som zistila, že som čakať nemusela. Bol to ,,crush", ktorý sa skončil neúspechom a bolesťou pätnásťročného dievčaťa. Odvtedy som začala robiť veľa vecí spontánne. A niekedy to malo úspech, niekedy nie. Ale oplatí sa vo veciach lásky premýšľať, či konáte rozumne? Je to vôbec možné? Som už dospelá, ale aj tak sa mi podarilo ,,crushnúť" do nesprávnej osoby. Nič som mu nepovedala, možno to vedel, ja ani neviem, každopádne...vymazala som si ho zo života, považovala som to za rozumné, ale bolo to naozaj tak? Možno by bolo vážne lepšie napísať mu pravdu, a tou je, že som ho nikdy nevnímala ako kamaráta, že som ku nemu začínala niečo cítiť, a že jeho správy a evidentné odmietanie ma na jednej strane ku nemu približovalo a na druhej vzďalovalo, pretože nebolí pocit odmietnutia, ale to, že ten človek s vami nechce tráviť čas. Aj keď to vyznie rovnako, je to odlišné. Bála som sa toho, že už sa so mnou nebude chcieť viac skontaktovať a nakoniec som to urobila ja. Akokoľvek, už sa nikdy nedozviem, ako by reagoval, ak by som mu to napísala. Poďakoval by? Naozaj by sa mi už nikdy neozval? Túto informáciu sa už nikdy nedozviem. Napíšem mu už len poslednýkrát a to hlavne zo zdvorilosti, aj keď moje pocity sa nezmenili, viem, že jeho tiež nie. Len...dievčatá, dámy, chlapci, ktokoľvek, kto tieto moje žvásty číta, nepremárnite svoju šancu byť spontánni, možno tu ide práve o to. Aj keď vám to prinesie bolesť, vždy prejde.Tento typ áno.