rozchod...
09.05.2007 11:37:19
mam disortografiju tak sa ospravedlnujem za pravopisne chyby
Keď sa naňho pozrela slzy jej vstúpili do očí. On čo vždy rozprávl, teraz mlčal. Iba na ňu pozeral a čakal na odpoveď. "Ďakujem" na nič iné sa nezmohla slzy jej úplne znemožnili pozorovať jeho zničenú tvár. Myšlienky jej výryli v hlave. Hvev, strach, smútok, radosť ju napadali a rýchlo aj opúštali. Plakala.
Zrazu prehovoril tichým a zničeným hlasmo: "stále ťa lúbim, ale bolo by to ťažké keby sme boli spolu." Nechápala túto vetu, možno preto lebo už nechcela rozmýšľať, túžila stáť na útese, aby sa vietor hral s jej vlasmi a počuť hukot vĺn, ako narážajú o ostré skaly. Chcela skočiť aj keď to bola iba predstava. Už sa naklanala, keď v tom...
"Rozumieš ma? Musíš ma pochopiť. Zabudneš a potom bude všetko ako pred tým."
Tieto slová ju vrátili do reality. Ubližoval jej a bolelo to, každé slovo čo sa vydralo z jeho hrdla jej prebodávalo srdce. Už nedýchala, už nechcela, už nemala pre koho. Ten človek, ktorý ju dostal zo zlej minulosti, ten tu teraz sedí a ničí ju, rozbodáva jej srdce tupým nožom a moc to boli moc.
Nemohla ho prestat ľúbiť, milovala jeho telo, jeho dušu v celku milovla všetko, čo sa týkalo jeho osoby. Nepozerala sa naňho iba počúvala slová ktoré už dlhšie nechcela počuť. Trochu sa premohla a dvihla hlava, zaslzená sa mu zahľadela do vlhkých hnedých očí, a ťíško prehovorila: "Ľúbim ťa, keď som ťa prvý krát uvidela, tak som dúfala, že budeš môj. Keď sme sa zblížili verila som, že to bude na dlho a žiť bez teba to si ani neviem predstaviť a ani nechcem veď nebolo naám dobre?" Kým povedala túto vetu, prešla dlhá chvíľa, sprevádzali ju tiché vzliky. A on, on mlčal, po drsnom líci mu začala stekať slza. To ju vzalo. Prudko sa postavila, chcela odísť, srdce jej pukalo a asi by aj puklo, keby ho ešte videla plakať. Rozbehla sa. A vtom...
"Počkaj, prosím počkaj neodchádzaj."
Zastala. Pomaly sa otočila, to čo vydela ju donútilo prestať plakať, zadržala dych a čakala. On tiež stál, poslal jej pusu a prehovoril: "Zbohom." otočil sa a odišiel. Ostala stáť...
Tupí nôž prebodol jej srdce skrs na skrs. Slzy jej znemožnili výhľad, ale ešte dokázala vidieť jeho postavu ako odchádza. Už nič nevidela a ani nechcela. Stála, a ani sa nepohla, možno čakala či sa nevráti, či to nieje iba nejaký tupý žart, ale nič sa nedialo. Bol koniec definitívne, už nikdy nepocíti jeho vôňu, už sa nikdy nebude cítiť bezpečne v jeho náručí. Nikdy sa mu nedotkne tváre a už sa naňho asi neusmeje. Všetká láska jej vypŕchala. Nenavidela svet, ľudí a ani seba, ale on on mal viej srdci vždy miesto. Preňho zomrie pre tú veľkú lásku čo k nemu cíti. Preto lebo ta láska je taká veľká , že ju zabije keď ju od nej nebude brať, keď si ten cit nechá len pre seba.
Komentáre
smutne ale pravdive