- Tak kto som? – opakuje detsky netrpezlivo.

Ešte raz sa lepšie prizriem. V mojej košeli a podkolienkach, len tak na strapato....

- Pipi dlhá pančucha! – strelím odboku.

Úsmev. Otočka.

- Kto som? – koketne.

Som prekvapený ako rýchlo dokáže zmeniť výraz. Oči privreté, ústa pootvorené, rukami si pridŕža imaginárnu sukňu, aby jej ju nepodfúkol teplý vietor.

- Marilyn Monroe. – žartujem a takmer kričím. Hra sa mi začína páčiť.

- A kto som teraz? –

- Jana z Arku!! Panna Orleánska!!!! – trieskam ako najatý.

Smeje sa, očividne spokojná. Vôbec netuším, či bol aspoň jeden z mojich pokusov hádať správny. Vlastne tuším, že ani jeden. Ale na tom nezáleží. Teší ju odpoveď.

- Kto som?-

Nič.

Prižmúrim oči. Hľadám náznak, malé nevýrazné gesto.

Nič.

Skúšam sa sústrediť.

Opäť nič.

Je taká ako vždy.

- Kto som? -