Už roky chodím dva krát, tri krát do týždňa behať na hrádzu k Dunaju. Odbehnem si svojich osem kilometrov a môj pes ešte o čosi viac.

Včera sme s behaním skončili predčasne. Asi po kilometri sme v kroví popri chodníku našli trepotať sa chorú, či zranenú volavku popolavú (Ardea cinerea). Pes ju chcel samozrejme okamžite za partnera do hry, ale podarilo sa mi ho včas odvolať.

Brehm o volavkách okrem iného píše:„ ... krk má esovito ohnutý, položený na trupe. Dlho vydrží stáť bez najmenšieho pohybu, iba pohľadom striehne na korisť. Odrazu mihom vysotí krk a už sa aj mece na zobáku nastoknutá, priamo harpúnovaná ryba...„

A Brehm má pravdu.! V rámci obrany vystrelil volavkin krk proti mojej tvári a zobák naprázdno klapol tesne vedľa oka. Odhadujem to tak na polmetrový „dostrel“. Ale nezazlievam jej to. V jej očiach som bol nepriateľ.

Keďže volavka potrebovala opateru (nebola schopná lietať), rozhodol som sa, že ju zoberiem zo sebou.

Nebolo to jednoduché. Pes stále otravoval. Chcel nového spoločníka aspoň očuchať. Vták nespolupracoval. Bránil sa predo mnou – nepriateľom. Nebezpečenstvu útoku zobákom som zamedzil tak, že som volavke chytil krk. Neskôr som však prišiel na lepšiu fintu. Nechal som si do zobáka zovrieť prst. Samozrejme v rukavici, lebo som zistil, že v ňom má veru riadnu silu. Volavka sa správala ako pitbul – keď sa už raz do prsta zahryzla, viac ho nepustila. Fixovala sa teda sama.

Doma v Brehmovi som sa dočítal, čo je potravou volaviek: „...ryby do 20 cm dĺžky prehltne celé, nezľutuje sa ani nad tŕnistou pichľavkou a práve tak ani nad ostriežom. Hlce aj žaby, malé hady, hryzce vodné, ba dakedy jej padnú za obeť aj mladé zajačiky. Keď nemá nič iné nablízku, uspokojí sa aj s hmyzom. Koncom leta často chytá na poliach myši a hraboše.„

Skonštatoval som, že doma jej nedokážem nič z týchto pikantérií zabezpečiť... ešte tak nejaký hmyz... aj to len počas sezóny komárov...

Odniesol som ju teda do Zoologickej záhrady.

Dúfam, že sa tam vystrábi a budú ju môcť vrátiť späť do prírody.