a nikdy si ani nezvyknem, že som "prišla" aj o svoje najmladšie dieťa. Nedokážem alebo nechcem si uvedomiť, že je to už 19-ročný chalanisko, ktorý má nárok na svoj život. Stále v ňom vidím ešte toho môjho najmladšieho, ktorého napriek jeho výške ešte stále volám náš maličký.

Má smolu. Jeho detstvo som si vychutnávala a užívala najviac. Neťažili ma už zbytočnosti typu nemáš zase utretý prach a hračky sú porozťahované po celom byte! Už som vedela, že život je o inom. Vybudovali sme si medzi  sebou nádherný vzťah, až mám výčitky voči svojim dvom starším deťom.

Náš najmladší bolo donedávna veľmi prítulné a bozkávacie decko, pre ktoré bol najväčší trest, keď sme sa cez deň ešte nepostískali. A zrazu stíska a bozkáva svoju priateľku. A ja mám pocit, že sme pre neho už ako hotel.

Niekedy sa presvedčiam, že ja v jeho veku som už bola tehotná, jeho starší súrodenci si už robili čo chceli, tak prečo sa s tým neviem zmieriť?

Neviem. Je pre mňa môj maličký. A ostal ešte ako jediný doma. A bojím sa toho, že o rok pôjde aj on do sveta a ostaneme doma ako dva koly v plote....

Tak som rada, že je ešte doma. A už ho neotravujem. A užívam si každý deň, ktorý sme spolu.

Všetko má svoje plus. Večer už nebude obsadený počítač :-(