keď láska zatúži po priestore a príde jej čas opustiť plátno, je to ako keď sa vládca rozhodne postaviť mesto na močiari. prekvapivo tak cesta boja a námahy buduje nejeden nový Petrohrad. láska je ako voda, človek ju saje a občas mu unikne, že sa v kolobehu námahy zohrieva. príde jej deň a zrazu pokrievkou tlačíme paru späť do hrnca, voda vrie, a všetka naša snaha je viac výsmechom ako úžitkom. nebráňte láske keď rastie, ale vedzte, že príde deň, kedy zmení svoje skupenstvo, aby sa naučila lietať.

prijímame, aby sme dávali, v tomto cykle je azda skrytý i zmysel života. energiu čerpať a potom ju predávať ďalej. no je v ňom riziko závislosti, aj keď bežne nebýva vyznačené na krabičke. občas by sme chceli vlastniť i lásku. mať patent na život. pod lampou je najväčšia tma. možnože sa majetníctvo v láske rodí v čase jej rozkvetu. nebráňte láske, keď túži po slobode, lebo vtedy má najväčšiu silu, túži po bytí, v ktorom všetko mať stráca svoj odev a stáva sa nahým.

sloboda, to je ako darovať dych mŕtvemu, nohy chromému či srdce opustenému. sloboda je nádej na všetko. a predsa sa v nej ukrýva potenciál straty všetkého. povedať v láske dávam ti slobodu, znamená dávam ti slodobu kedykoľvek ma opustiť i kedykoľvek ma nájsť. je to poker, do ktorého vkladáme vlastný život. a možno preto je o bytí a nie o vlastnení, lebo v láske nemáme nič. všetko ňou vstupuje do stávky a nik nevie, kto a kedy  vyhrá...