Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov v demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca... Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k "informáciám" a "myšlienkam", ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o "demokratickej spoločnosti". (Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v spore Handyside v. Veľká Británia)

                   Právne hranice slobody slova sú podľa zákona 300/2005 Z.z. presne vymedzené. Vychádzajúc z článku 2, ods. 3 Ústavy SR: „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané“ je na území SR povolené obhajovanie a ospravedlňovanie mučenia, kanibalizmu, akejkoľvek sexuálnej deviácie, mizantropie, eugeniky, genocídy (s výnimkou holokaustu). Tiež je povolené publikovanie detskej kreslenej pornografie, hlásanie ideí menejcennosti jedného z pohlaví či ospravedlňovanie akejkoľvek formy otroctva.

                  Existujú však aj iné hranice ako tie určené zákonom? Je naivné očakávať nepísané pravidlá v krajine, kde sa nedodržujú ani uzákonené normy? Ochrana detí by mala byť v každom štáte samozrejmosťou. Zákaz predaja pornografie osobám mladším ako 18 rokov bol prijatý z dôvodu ochrany detí a nie ako zákon utláčajúci predajcov. Obhajovanie a ospravedlňovanie pedofílie nie je trestný čin v právnom slova zmysle. Majú však všetky osoby prezentujúce svoj, akokoľvek menšinový, názor právo na verejný priestor?

                 Nemeckou verejnosťou nedávno otriasol prípad informatika- kanibala, ktorý hľadal svoje obete cez internet a samotné  vyhľadávanie osôb ochotných spáchať samovraždu nie je protiprávne. Ich následná konzumácia však zaslúžene vyvolala odpor.

                Obhajovanie pedofílie ako nonkonformnej sexuálnej orientácie je rovnako absurdné ako propagovanie kanibalizmu ako exotickej kuchyne. Každý súdny človek si vie predstaviť, ako by to tu vyzeralo, keby každý s menšinovými názormi (čo ako zvrátenými) dostal priestor hlásať a obhajovať svoj názor „na vec“. Možno sa v tomto prípade obhajovať právom na slobodu prejavu v záujme „rozvoja a sebarealizácie jednotlivca“? Neexistujú v tomto prípade akési nepísané hranice? Nebude prekročenie týchto hraníc otvorením Pandorinej skrinky? Každý si musí odpovedať na tieto otázky sám.