Príchod Božieho Vyslanca do tohto prostredia bol obeťou, nad ktorú niet väčšej. Obeťou, ku ktorej došlo aj napriek tomu, že toto nepriateľské prostredie predstavovalo pre Vyslanca zo Svetla nebezpečenstvo ohrozenia života. Na základe Zákona rovnorodosti, v tomto prípade absolútnej nerovnorodosti, sa totiž všetko temné muselo automaticky obrátiť proti Svetlu.

Smrť Krista však nebola zámerom, ani cieľom! Bolo to vedomé riziko, do ktorého šiel a ktoré podstúpil kvôli záchrane ľudstva.

K tejto veľkej obeti došlo pre hriechy ľudí, do ktorých sa tak zamotali, že už neboli schopní nájsť cestu k Svetlu a bez znovu nájdenia tejto cesty by museli nakoniec vo svojich hriechoch zahynúť. Do temnoty sa totiž zamotali tak nesmierne, že cestu k Stvoriteľovi mohol znovu prekliesniť iba Stvoriteľ samotný. Nikto iný by to už nedokázal. Jeho Syn sa na to podujal aj s rizikom smrti a toto riziko sa žiaľ nakoniec stalo skutočnosťou v podobe jeho surovej vraždy na kríži.

Keby sa však ľudstvo do hriechov a všetkého nesprávneho a zlého tak nezamotalo, keby žilo správne a duchovne napredovalo, príchod Krista by nebol vôbec nutný a potom by nedošlo ani k jeho vražde. Nesmierna obeta, spočívajúca v jeho príchode na našu nehodnú zem sa stala nevyhnutnou iba pre hriechy ľudí a pre ich poblúdenie.

Počas dlhého vývojového obdobia pred príchodom Krista prichádzali na našu zem aj rôzni iní vyslanci zo Svetla, ktorých úlohou bolo prinesenie duchovného poznania. Po smrti každého z nich sa však z ich učenia urobilo náboženstvo a z ich osoby kult. Do pôvodne čistej duchovnej náuky začali byť postupne vnášané ľudské názory, priania a predstavy, až nakoniec udusili jej zdravé jadro. Pravá cesta k Svetlu bola zahmlená, zastretá a stratená.

Dôsledkom toho bolo, že žiaľ ani ľudia toho najlepšieho chcenia, poctivo praktizujúci jednotlivé náboženstvá nemohli aj napriek svojmu úsiliu správne a priamo duchovne napredovať. Pravda bola definitívne stratená a svet sa zamotal do svojej „múdrosti“, ktorá sa mu nakoniec stala slepou uličkou.

Zmätok bol až tak veľký, že by sa z neho ľudstvo samo nikdy nevymotalo. Preto sa stal životne nutným príchod Vyslanca zo Svetla, samotného Syna Božieho, ktorý jediný mohol ľuďom prekliesniť cestu nahor a ktorý sám, z Pravdy prichádzajúci, im mohol Pravdu darovať. Pravdu čistú a ničím neskalenú! Toto bol pravý zmyslel Kristovho príchodu na zem.

Spása ľudí teda spočíva v prinesení Slova Pravdy, ktoré im ukazuje stratenú cestu k Svetlu a k vlastnej spáse. Kristus tým splnil úlohu, pre ktorú prišiel, pretože aj keď ho zavraždili, dokázal na zemi zakotviť Pravdu, prostredníctvom ktorej mohli všetci ľudia dobrej vôle opäť kráčať priamou cestou k Svetlu. Cesta bola prekliesnená a spasiteľské dielo zavŕšené! Vraždou Spasiteľa sa to už nedalo zvrátiť, ako v to temno dúfalo, pretože Pravda sa prostredníctvom Kristových učeníkov šírila aj po jeho smrti.

Temno však nespalo a nezmierilo sa so svojou porážkou. Skúšalo to inak a nakoniec to, čo vtedy nedosiahlo vraždou Spasiteľa predsa len napokon dosiahlo postupným prekrútením, pokrivením a zahmlením skutočného významu pozemskej misie Ježiša Krista. A to tým, že hlavný účel jeho príchodu, spočívajúci v prinesení Slova Pravdy bol zamenený za jeho smrť a obetu na kríži.

Z jeho smrti na kríži sa urobil hlavný zmysel a účel jeho príchodu. Urobilo sa z toho jadro jeho poslania, a to, prečo naozaj prišiel tým bolo nenápadne odsunuté na druhé miesto a na vedľajšiu koľaj.

Kristus k nám však prišiel predovšetkým preto, aby nám priniesol učenie, ktoré keď vnesieme do nášho vlastného života, stane sa nám cestou k spáse. Žiaľ, táto rozhodujúca a zásadná skutočnosť však bola významovo posunutá niekam úplne inam a to hlavne preto, aby ľudia opäť stratili pravú cestu k Svetlu a k Bohu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.