Poznáte tie rozprávky typu: A žili spolu šťastne až..... Všetky tieto hlúposti, čo nám tlačili do hlavy ako malým dievčatkám stratili na svojej hodnote, keď sme sa prvýkrát sklamali. Mnohé z nás na to nikdy neverili, medzi tie "neveriace" realistky som patrila aj ja. A nebojím sa povedať, že ešte stále patrím.  Nie je možné aby nejaké dievča stretlo svojho "princa na bielom mercedesi" a ich láska trvala dlho a bola vždy rovnako silná ako na jej začiatku. Vždy som si myslela, že láska je len zmes hormónov zmiešaných s pocitom samoty a nízkeho sebavedomia. Nikdy som nepatrila medzi tie vyvolené, čo boli prirodzene krásne a ani medzi tie čo boli prirodzene vylepšené, ale aj tak sa vždy okolo mňa pár chlapíkov motalo. Nič zvláštne... úplne obyčajný chalani, úplne obyčajné vzťahy.... Začiatky, zaľúbenie, zblíženie, nedôvera, klamstvo, nevera.... rozchod. A stále dokola. No ty si pricupital sám. Zaujala som ťa osobne a nezbalil si ma za neosobným pokecom alebo v nejakej inej inštitúcii  zameranej na zoznamovanie. To mi lichotilo, konečne niekto, komu sa páčim nielen kvôli fotke na pokeci.
Ďalšie stretko? Prečo nie. Trochu zábavy nikomu neuškodí.... Chce sa stretnúť aj pozajtra... Ehm... Zdôveruje sa mi, že sa cíti sám, jeho priatelia sú všetci zadaní a len on je sám, bez priateľky.... Normálny chalan veľmi sexi by som povedala a nedokáže si nájsť priateľku? Nad tým sa môj rozum zastavoval vždy, keď môj jazyk práve klebetil s jeho jazykom.... Nenávidím sa.... Znova som v tom až po uši. Ale je to niečo iné ako pri ostatných.... Som nervózna, keď mi napíše a rozmýšľam pri každej SMS aspoň 30minút čo mu mám odpísať, aby som sa nestrápnila.
Moje prvé "ľúbim ťa" končí úplným fiaskom po tom ako odpovie že on ma nedokáže ľúbiť a on nepotrebuje lásku! Kto preboha nepotrebuje lásku??? Môj rozum bol v koncoch... Tento raz ale úplne.  Čím častejšie moje pery vyslovovali "ľúbim ťa" tým častejšie moje oči vraveli prostredníctvom sĺz:  On o tú lásku nestojí, nepotrebuje ju....
Keď som odchádzala ja, čakala som, že sa príde rozlúčiť. Predsa len odchádzam na neurčitú dobu. Za tie mesiace musí ku mne niečo cítiť aspoň trošku citu, musí túžiť po rozlúčke so mnou. Len 5 minút.... Neprišiel.... Bolo to náhle... Odišla som dva dni na to ako som mu to napísala.... Za 48 hodín si nenašiel ani 10minút aby prišiel... Vrátila som sa... 4 mesiace odlúčenia moje srdce nepoznačilo nijak. City nezoslabli. Vždy keď som počula jeho meno podlomili sa mi kolená. Stretli sme sa... znova ma bral len ako predmet, nie ako bytosť so srdcom.
Moje srdce je na PN-ke, lieči si rany spôsobené ľahostajnosťou.  A on? Má zďaleka dôležitejšie záujmy a momentálne ma nepotrebuje. Som sťa odložená bábika, stará, nepotrebná ale užitočná, keď tá nová omrzí a stratí tú opojnú novú vôňu a lesk. Môj rozum sa spriahol so srdcom. Komu môžem teraz veriť? Srdce mi radí povedať mu všetko čo ma ťaží ale znovu podstúpiť tú hanbu a dívať sa do jeho očí, ktoré cítia vinu a na druhej strane, oči ktoré sa dívajú do mojich, keď mi chce povedať, že ma nemiluje a nikdy nebude.
Teraz keď odchádza on, berie to ako samozrejmosť. Oznamuje mi to ako kamarátovi zo školy, na ktorého si spomenie raz za mesiac (možno ani tak často nie).
Môjmu srdcu nerozkážem, neposlúcha ma, odišlo s jeho srdcom a mne zostal len rozum, ktorý nedokáže nič iné len pripomínať mi to krásne  čo bolo medzi nami  včera, dnes to už patrí inej a zajtra....???
P. S. Srdce chcem naspäť, dúfam že si ho nezmýliš so srdcom inej, to moje je celé od krvi a sĺz..