Za dverami číslo štyri čakal iný svet. Úplne iný, ako si Kratochvíl myslel. Žiadne strieborne stoly s hrozivo vyzerajúcimi mučiacimi nástrojmi, žiadna bomba plná uspávajúceho plynu, žiadna vôňa dezinfekčných prostriedkov. Namiesto toho tam stál okrúhly bar, dve pohodlné kreslá s nízkym stolíkom v ktorého strede hniezdil ťažký vyrezávaný popolník. Vo vzduchu bolo cítiť trpkosladkú vôňu z cigary, ktorú držal asi päťdesiatročný vychrtlý muž v bielom plášti, ktorý ukazoval plešinu zohýnajúc sa nad barom.

"Sex on the beach ako obvyle?" ozvalo sa spod barového pultu.

"Odkiaľ všetci vedia, čo pijem?" prebehlo hlavou Kratochvílovi, keď sa mu z úst vydralo protestné: "Vodku. A veľa ľadu."

Vtom sa plešina postavila a ukázala okuliare. Pod ich strieborným rámom sedel orlí nos, ktorý vyzeral viackrát zlomený, no a pod ním - úzke pery naširoko odseba, z ktorých sa ozýval hlasný, komický smiech. Práve smiech zlomil to vysoké 50-ročné telo napoly a oprel ho rukami o pult.

"Čo ti je také smiešne, ha?" povedal nervózne Kratochvíl a hneď si aj uvedomil, ako detinsky to vyslovil.

"Prepáč, prepáč," povedal vysokánsky muž, ktorý sa s vystretou rukou blížil k nemu. "Ja som Ivan."

"Kratochvíl."

Hneď ako  vyslovil meno, zase sa po miestnosti rozprestrel ten smiešny smiech s občasným zakrochkaním.

"Čo do..." povedal Kratochvíl už definitívne vytočený, no Ivan ho umne usmernil na jedno z kresiel, čím ho utíšil a vybral sa naspäť za pult.

"Ešte raz prepáč, len vyzeráš komicky, slávny Kratochvíl v prepotenom tričku a roztrhaných teplákoch, to by mi ani chlapci neverili. Aj by som si ťa odfotil, keby som tu mal foťák," hovoril Ivan ešte stále s tým typickým zakrochkaním medzi slovami. "Ty, ten veľký idol. To je pecka."

Znovu sa rozrehotal, keď uvidel bezradného neoholeného Kratochvíla mlčky sedieť utopeného vo veľkom kresle. Na striebornej tácni doniesol dva poháre, krištáľovú fľašu plnú priesvitného moku a chrómovanú nádobku plnú dokonalých ľadových kociek.

 "Nech sa ti páči!" povedal, keď zložil tácňu na malý stolík odsunujúc ňou drevený popolník. "Tak sa teda pustíme do práce," povedal a cez krištáľové hrdlo lial priesvitnu tekutinu na ešte priesvitnejšie kocky ľadu.

Usadil sa na gauč, pozdvihol pohár a bez toho, aby čakal na odpoveď pohár otočil hore dnom a nalial si ďalší.

"Meškáš jedno kolo," kopol do seba Ivan ďalšiu vodku, ktorú nahradil novou a dodal: "teda, dva."

Vyjavený Kratochvíl od údivu prehltol aj kocku ľadu a pohár ešte ani nedosadol na stôl, keď v ňom bola ďalšia vodka. A dvojitá. Aby dobehol.

"Čo, čo, čo to tu je? Nemala to byť nejaká ordinácia?" povedal Kratochvíl s istým druhom strachu, s rešpektom voči Ivanovi, ktorý nevedel odkiaľ vzal. Možno pre tú výšku. Pokojný, nezvykle pokojný, pomaly rozklepaný.

"Pi!" rozkázal mu neprísnym tónom.

A on pil. Kratochvíl vypil tú dvojitú vodku bez mrknutia oka, v tranze.

"Prečo musím piť?" spýtal sa a vyzeral ako stratené decko v hlbokom kresle s rozbitými kolenami.

"Anestézia."

"Čože?"

"Anestézia. Tu to ide prirodzenou cestou, pri tvojom type choroby to stačí takto. Zbytočne ťa tankovať chemikáliami. A je to ešte aj sranda," povedal Ivan otcovským hlasom so šibalským žmurknutím na konci. "A po alkohole je mäkššie a navrelé srdce."

"Čo mi je?" spýtal sa Kratochvíl, keď pozeral neprítomne na krištáľovú fľašu obrátenú hore dnom ako močí do jeho a Ivanovho pohára. "Čo mi je?" zopakoval a bolo mu do plaču, prvýkrát od ôsmich rokov, keď dostal od otca naposledy po zadku.