Dneska sme v robote mali pizzové pomyšlení s prednáškou na tému bližšie nešpecifikovanú. Jedna taká osoba, kedže chcela aby sme ju očúvali a neskácali jej do promlúvania, nakúpila pizzinov a zapchala nám nimi ústa, čo ale spôsobilo náhly smäd.

Osoba dovyprávala a my sme sa jedna po druhej začali trúsiť z roboty, ako správny gazdiné, za šporhelty a k hrncom.

Ja a Sinéad sme sa vliekLi nabalené nedojedeným pizzinom ,keď tu zrazu ovanul nás závan známeho podniku. Oči nám zaiskrili: KUCA JE OTVORENÁ!!!

Takto, Kuca je náš najsammilovanejší letný podnik, letný preto, lebo vnútri je taký smrad, že sa tam v zime nedá sedieť, dá sa tam sedieť len v lete pod odaším s pollitrákom Krušovíc a penou na hornej pere, aj na dolnej pere a vôbec. Do Kucy sa chodí cestou z roboty, cestou na autobus, cestou do obchodu, cestou do kostola a cestou z kostola, Kuca má totiž výhodnú strategickú polohu, kam je odvšadiaľ blízko.

Nedalo sa inak, museli sme zahájiť.

Kucovú sezónu zahajujeme väčšinou vo väčšej zostave, ale tentoraz sa nám podarilo stiahnuť iba jednu kolegyňu chystajúcu sa postarať sa o rodinu, ale sú aj dôležitejšie veci a tak sa s chuťou pridala k nám zahajujúcim. Potom som zavolala decku Mad, že až je zboha, nech užaj nastupuje, lebo sa slávnostne otvára kucná sezóna.

Na začiatku sme oželeli absenciu čierneho piva a ked nám doniesli biele, Sinéad predniesla krátku ódu v znení asi :,,óóó, mok zlatistý, ako krásne sa slnečné lúče odrážajú v bublinkách  tvojich do výšav krígla stúpajúcich, ako nežne sa pena tvoja hojdá vo vánku jarnom...“ dalej už nikto nič nepočul, lebo kombinácia piva, slnka a ťažkej pohody spôsobila omámenie všetkých zmyslov, okrem chuti.

Ľahko privreté oči, končatiny len tak lehce pohozené na lavičke, letmé úsmevy na tvárach. Áno, je to tu, zima a šeď je v řiti, odteraz navekyvekov ámeň už len my, kuca, slniečko a zlatistý bublinkový mok. Boh mu žehnaj.